Vendetta - Zavŕšenie

• Wrent
• 02.09.2010
• Fan Fiction

Obsah:

• 1. kapitola
• 2. kapitola
• 3. kapitola
• 4. kapitola

[odstavec]1. KAPITOLA - Stormwind padne! Síp letel neomylne a presne. Nebolo možné sa mu vyhnúť. V žiari ohňov vyvierajúcich zo stien jaskyne a stekajúcich po podlahe v úzkych potôčikoch žiaril ako blesk a rovnako ako blesk neomylne trafil cieľ. Lady Prestor sa strhla zo sna. Naozaj ju ten šíp trafil? Nie. To trafil jej ilúziu, ktorú vyčarovala vo svojej jaskyni. Vďaka špecifickému a veľmi obtiažnemu kúzlu, ktoré k ilúzii pridala mohla vidieť očami tejto ilúzie, kedykoľvek chcela. A vo sne to bolo veľmi užitočné, pretože spánok potrebovala ako každý iný živý tvor a takto ho mohla využívať celkom efektívne. A teraz po prvý krát videla niečo iné ako prázdnu jaskyňu. Videla toho čiernovlasého elfa ako na ňu vystrelil, videla aj jeho spoločníkov. Vedela prečo tu boli. Tú nemŕtvu spoznávala. I keď bola troška zhnitejšia než ju videla naposledy. No čo. Ich smrť bola nutná. Jej kapitula bola príliš samostatná, príliš neovplyvniteľná a to pre ňu nebolo dobré. A už vôbec nie pre plán jej otca Nelthariona. Deathwinga. Preto sa ich musela zbaviť. Nepoužila však jednotky Aliancie, nie ,to by bolo krajne podozrivé. Ale našťastie mala istý vplyv, i keď malý, aj v Horde. To ich bratstvo ale nie je o nič lepšie ako tá ich smiešna kapitula. Vedela že niektorí z tej ich kapituly vstali ako Forsakeni, ale netušila že vytvorili také mocné bratstvo ľudí túžiacich po pomste. Asi nemali s otcom svoje akcie robiť v tak veľkom merítku v tak krátkom čase. Na draka bol jej otec veľmi netrpezlivý. Nevadí. Aj keď musí uznať, že to je obdivuhodný výkon, nie je to dosť, aby sa s ňou mohli merať. Teraz technicky ovládala Stormwind. Ak chcú prísť, tak nech prídu. Bude čakať. A potom si s nimi poradí. Otcovmu plánu potom nebude nič prekážať. „Náčelník vás prijme.“ Povedal ork vážne a s najvyššou teatrálnosťou. „Poďte za mnou.“ Hel, Illiadus a Bane tak s radosťou urobili. Keď do Orgrimmaru včera prišli, Thrall bol podľa slov jeho orkov indisponovaný. Nech už pracoval na čomkoľvek, muselo to byť dôležité. Ale iste nie dôležitejšie ako vec v ktorej prichádzali. „Zdravím vás. Ľutujem, že som sa vám nemohol venovať hneď po vašom príchode ale boli tu...dôležitejšie veci...“ Povedal Thrall ale než stihol pokračovať ho Hel prerušila. „Ťažko dôležitejšie ako vec, v ktorej prichádzame my.“ Predniesla dôležito. „Máme veľmi dôležité správy pre Hordu a spolu s nimi aj žiadosť.“ „Má to niečo spoločné s tou vašou výpravou do Dustwallowských močiarov?“ „Má.“ Odvetila Hel. „A má to niečo spoločného s Onyxiou. Ale nie tak, ako predpokladáš.“ Dodala keď videla výraz jeho tváre plný prekvapenia, úžasu a rešpektu. „Naša výprava slúžila ako potvrdenie našich obáv. To čo je v Onyxiných jaskyniach nie je Onyxia, iba ilúzia. Hovorí ti niečo meno Prestor? Lord Prestor, lady Prestor?“ „Nie, ale čo to má spoločné s...“ „Viac než tušíte, náčelník. Lord Prestor sa na konci Druhej vojny snažil ovládnuť Lordaeron. Prednedávnom sme zistili, že tento Prestor bol v skutočnosti Deathwing.“ „Deathwing?“ zvolal prekvapene Thrall „Ale stále nechápem...“ „Nie, to nechápete. Jeden z radcov mladého kráľa Stormwindu, veľmi vplyvný radca ak smiem dodať, je už spomínaná lady Prestor. Onyxia, ako sme mohli práve zistiť. Thrall sa zvalil do svojho trónu, pred ktorým doteraz stál. Onyxia! Onyxia je radcom päť ročného kráľa Stormwindu, čím sa prakticky stáva jeho vládcom. Rozmýšľal, prečo sa Aliancia správa tak ako sa správa, prečo sú ľudia čoraz agresívnejší, brutálnejší. Rozmýšľal nad rôznymi možnosťami. Ale čierna dračica? Dcéra Aspekta? Dcéra Deathwinga?! „Viete to isto?“ „Celkom isto.“ Vystúpil spoza Hel Illiadus. „Inak by sme tu neboli.“ „Dobre teda. Spomínali ste správu a žiadosť. Správu ste mi predali a to, ako ste povedali, naozaj závažnú. A tá prosba?“ opýtal sa Thrall. „O pomoc.“ zapojil sa Bane stručne do rozhovoru. „Pomoc?“ „Pomoc. Pomoc pri útoku na Stormwind, samozrejme. Máme plán.“ Odvetila s ľadovým kľudom Hel. „Útok na Stormwind? Uvedomuješ si, čo odo mňa žiadaš?“ „Uvedomujem. A uvedomujete si vy, náčelník, že keď Onyxii dáme voľnú ruku, nedopadne to zrovna najlepšie. A Horda bude prvá, ktorá sa dozvie, čo sa stane, podľa môjho názoru.“ Zaklamala Hel. Samozrejme nemohla poznať jej plány, ale vedela, že Horda v nich nemôže figurovať inak ako druhá strana vojnového konfliktu. A tiež vedela, že Thrall nedopustí, aby Hordu niekto ohrozoval, a jeho zodpovednosť nedovoľuje, aby takéto nebezpečenstvo ignoroval. A toto bola struna, na ktorú Hel musela hrať, aby dosiahli svojho cieľa. „Chápem. Dobre teda...tak...a čo ten plán?“ položil Thrall otázku, na ktorú Hel čakala. Má ho tam, kde ho potrebuje mať. Teraz necúvne. „Vaša úloha je jednoduchá.“ Začala Hel vysvetľovať plán, na ktorom pracovali odkedy pojali podozrenie. „Prosto a jednoducho: zaútočíte na Stormwind. Samozrejme, ako odvedenie pozornosti. Väčšina nášho bratstva sa pridá k vášmu frontálnemu útoku, ale časť, tí najlepší, preniknú cez hradby na ich úplnom kraji. Tam sú najmenej, takmer vôbec chránené. Prenikneme cez hradby, a následne do hradu. Dúfame, že tam prenikneme nepozorovane, väčšina vojakov bude podľa nás nasadená pri obrane mesta a hliadky už nejako zvládneme. A ak nám to vyjde, prenikneme až do hlavného sálu a tam zabijeme Onyxiu. To je v skratke všetko.“ Dokončila Hel. „Buď je to úplné šialenstvo, alebo je to geniálne. O vašom bratstve sa hovorí, že ste šialený. Ale podľa toho, čo som počul o tom, ako dopadla vaša výprava, začínam si to myslieť tiež. Ale zároveň je to priam geniálne. Niekedy sa tieto dve vlastnosti nevylučujú. Dobre. Preberieme detaily. Treba to dotiahnuť k čo najväčšej dokonalosti, ak sa to má podariť. A nám sa to skrátka musí podariť“. Áno. Mala ho presne tam kde ho chcela mať. Musí súhlasiť s tým, že to bol šialený plán, ale tak šialený, že má šancu podariť sa. A áno. Musí sa podariť. Pomsta musí byť vykonaná. Na čom sa Hel i s Thrallom zhodli bol fakt, že jednotky majú byť presunuté po menších častiach, pokiaľ možno nepozorovane. Moment prekvapenia musí byť na ich strane. Presúvali sa z Kalimdoru na vzducholodiach, tak ako aj na lodiach obyčajných. Z Undercity a Silvermoonu sa presúvali pešo, i na vzducholodiach. Po malých častiach, vo veľkých intervaloch. Cieľom bol Elwynnský les, kde sa celá armáda zhromažďovala pod dozorom Saurfanga, jedného z vrchných veliteľov Hordy. „Tak, máme ich tu všetkých.“ Prihovoril sa Hel, ktorá si práve brúsila svoje čepele. „Čo vaše bratstvo? Ste pripravení?“ „Sme, Saurfang. Otázka znie: ste pripravení vy?“ spýtala sa Hel s iróniou. „Horda je na boj pripravená vždy. Naši prieskumníci hlásia, že na hradbách Stormwindu nie je žiadny mimoriadny pohyb, buď o nás nevedia, alebo nás ignorujú. Ale niečo tejto veľkosti,“ pozrel sa na zhromaždenú armádu „nemôžu ignorovať. Takže pokračujeme podľa plánu. Ide to tak dobre, ako prechádza orkská sekera ľudským mäsom!“ povedal Saurfang a zhlboka sa nad svojim prirovnaním zasmial. „Koniec koncov, túto ľahkosť čoskoro vyskúšam. Za súmraku vyrážame, tak nech ste schopný dodržať svoju časť.“ „O to sa neboj.“ Odvetila Hel brúsiac meče. „My sme tu len preto, aby sme svoju časť splnili. Túto svoju časť chceme splniť už pekne dlho.“ Saurfang s uznaním pokýval hlavou, ale neodpovedal. Sústredil sa na iné veci. Musel pripraviť jednotky na pochod. 2. KAPITOLA - útok na Stormwind Tak ako bol na hradbách ešte pred chvíľou kľud, tak isto tam bol teraz chaos. Cez Elwynnský les, normálne mierumilovné miesto sa teraz valila početná armáda priamo na Stormwind. Vojaci boli zdesení. Nikto to nečakal, vojsko takejto veľkosti predsa niekto musel spozorovať, nedalo sa nevšimnúť si ho. A predsa si ho všimli až teraz a mohli byť šťastný, že v takej rýchlosti dokázali zatvoriť brány inak otvorené pre obchodníkov. Tak ako boli zmätení ľudskí dôstojníci na hradbách, tak boli zmetení aj dôstojníci Hordy keď zistili, že sa dostali až pred hradby nepozorovane. Šamani a mágovia síce robili, čo bolo v ich silách, aby zakryli ich postup, ale utajenie v podobnej miere bolo na míle vzdialené od ich možností. Avšak pre jednu osobu to nebolo vôbec obtiažne. Lady Prestor, Onyxia, sa vo svojich komnatách pousmiala. Všetko išlo podľa plánu. S tým takzvaným bratstvom sa vyporiada sama. Šípy leteli na hradby. Šípy leteli z hradieb. Lukostrelci oboch strán chceli dokázať, že práve oni sú lepší než nepriateľský. Hordský lukostrelci zabili tých na hradbách, ale padlí boli okamžite nahradení živými. Ľudský lukostrelci zabíjali vojakov Hordy ktorý sa hrnuli cez bránu a v ceste im stálo len baranidlo ktoré im umožnilo uhasiť ich túžbu po krvi. Za bránami však už bolo sformované vojsko, ktoré už netrpezlivo čakalo a rady vojakov ako múr zastavili útočiacu vlnu. Tí lukostrelci, ktorí zostali na hradbách tasili meče a pripravili sa na bojovníkov, ktorí za nimi vyjdú a zabránia aby mohli strieľať do tyla postupujúcej armády. Na tento čas bojov čakalo niekoľko členov bratstva, aby cez prakticky uvolnené hradby prenikli do útrob mesta a vyhľadali svoju pomstu. Vojaci sa plne sústredili na boj, preto nebol problém nepozorovane vyliezť na hradby a prejsť po nich okolo bojovej vravy zúriacej pod nimi. Bane sa plížil pred skupinou a ak sa mu priplietla nejaká stráž do cesty tak veľmi zblízka spoznala jeho meče. Keď prišli až k domom, tak zostúpili z hradieb, lebo v meste by si ich tam už mohol všimnúť ktokoľvek, v meste im už chaos boja nepomôže, budú sa musieť spoľahnúť na bezpečie tieňov. Hrdým orkským bojovníkom síce tento prístup nevyhovoval, ale vedeli, že až k Stormwindskému hradu by sa neprebojovali, nie taká malá skupinka. Preto spolu s ostatnými vyhľadali útočisko v tieňoch a každým krokom sa blížili k pomste. Onyxia skupinku pohybujúcu sa medzi domami samozrejme zahliadla. Očiam mágie neunikne nič. A pretože chcela, aby sa k nej dostali, aby ich mohla zneškodniť sama, riadila presun posíl k bitke za bránami mesta tak, aby votrelci odhalení neboli. A keď predsa narazili na vojakov, Baneova mrštnosť sa preukázala ako veľmi užitočná. Vlastne na skupinku vojakov narazili len raz. Bane, stále vpredu, ju počul aj cez zvuky bitky stále skôr ako ju videl. Dal znamenie, nech sa postup zastaví a čakal. Čakal pokiaľ sa prvý vojak nevynorí spoza rohu a potom jednal. Nič netušiaci vojak vyšiel spoza rohu a nikdy nezistil, čo sa stalo, lebo Bane mu hneď zabodol nôž do krku. Mŕtveho vojaka použil na neuveriteľnú otočku so smrteľným koncom. Vojaka využil ako protiváhu, aby sa mohol zhupnúť pod uhlom, ktorý by mu bez neho privodil okamžitý pád a mečom rozsekol hrdlo vojaka idúceho za ním. Aby z tejto otočky nepadol, preniesol váhu smerom k mŕtvemu vojakovi, aby sa narovnal do pozície, v ktorej dokázal rovnováhu udržať sám, pustil sa ho a vytasil aj druhý meč, zatiaľ čo ten prvý zabodol do ďalšieho vojaka. A hneď ako ho vytiahol sa otočil v smrtiacej priuete a pripravil o život ďalších troch vojakov. To sa ale už vojaci stojaci ďalej od prepadu ktorý sa odohral v priebehu sekundy spamätali a tasili vlastné zbrane, čo ale Baneovi nečinilo žiadne problémy. Útok zblokoval jedným mečom, odrazil meč protivníka do strany a neomylne bodol do nechráneného miesta zbroje. Aj teraz použil mŕtveho protivníka, tento krát však s úmyslom defenzívy. Pomocou meča stále zabodnutého v jeho hrudi ho otočil tak, aby odrazil útok posledných dvoch vojakov z oddielu. Hneď na to telo odkopol z čepele, čo bolo pre ľudí ešte nečakanejšie ako jeho kryt, preto aby neboli zavalení museli uskočiť každý na opačnú stranu. S presne takouto reakciou Bane rátal preto hneď jak telo odkopol, hodil sa do jednej strany, ešte za letu zbavil hlavy jedného vojaka, dopadol do kotúľa, čo najrýchlejšie vyskočil na nohy a rozbehol sa k druhému vojakovi, ktorý práve vstával. Hneď ale spomalil, pretože z jeho hrude trčala striebristá čepeľ. „Snáď si si nemyslel že ti ich všetkých nechám.“ Povedal pobavene Illiadus. „No, kľudne si mi mohol pomôcť s viac než jedným.“ Odvetil Bane rovnako s úsmevom na tvári „Mohol. Ale to by už nebolo také dramatické.“ Onyxia bola príjemne prekvapená. Nakoniec to predsa len nebude také jednoduché ako čakala. Skvelé, pomyslela si. Vždy sa lepšie zabavila keď mala s protivníkom troška práce, keď vzdoroval do posledného dychu. Nečakala, že toto bude ten prípad, ale bude to určite lepšie, ako keby pred ňou zo strachu padli na kolená po jej prvom útoku. Toto bratstvo nie, títo budú bojovať dlho. Mali radi výzvy. Ale ja som dcéra Aspekta, to je aj pre nich priveľké sústo. Pamätala si, kedy si niekto odkusol sústo, ktoré nedokázal prehltnúť. Bola to jej sestra a tá nedopadla dobre. Súperili o lásku mocného draka čiernej letky, v časoch dávno pred veľkým Rozdelením Azerothu. Zostala nabodnutá na skaliskách, keď nezvládla manéver medzi dvoma skalami, keď sa pred Haronyazom predvádzali. Onyxia samozrejme kolízii dopomohla, ale to len dokazovalo, že spraví čokoľvek, aby dosiahla svojich cieľov. Nechcela kaziť štatistiku. Aj tentoraz spraví čokoľvek. A úbohé spoločenstvo nejakých smrteľníkov je oproti čiernej dračici, vlastnej sestre, iba malá prekážka. O tom sa čoskoro presvedčia. Nevidela iné východisko. Dotyčný úbohý smrteľníci však mali ešte jedno východisko. Ale smrť v Onyxiných plánoch určite nefigurovala. Aspoň nie vlastná smrť. „Je to len mnou, alebo je to až moc ľahké?“ položil otázku Illiadus pri pohľade na až veľmi chabo chránené brány Stormwindskej pevnosti. „Ľahké, alebo hlúpe. Neviem na čo by som si stavila.“ Premýšľala Hel. „Mohli väčšinu jednotiek poslať proti našej armáde, aby sa sem vôbec nedostali. Ktovie.“ „Možno áno, možno nie. Ale tak alebo tak, Illiadus má pravdu. Je to až príliš ľahké. Dostať sa do srdca Stormwindu by nám malo robiť veľa problémov, ale až na jednu hliadku sme sa sem dostali akoby sme sa prechádzali po Silvermoone. A to nie je len našimi schopnosťami. Niečo tu nesedí.“ „Máš pravdu Bane. Ale teraz nie je čas váhať. Budeš taký láskavý?“ spýtala sa Hel pričom pokynula k hliadke pred bránami. Bane sa pousmial a vydal sa v pred pod plášťom noci. „Fajn. Buď to máme neuveriteľné šťastie, alebo o nás vedia a priam lákajú do pasce.“ Skonštatoval Bane po tom, ako padol posledný strážca. Padol skôr ako vôbec zistil, že na neho niekto zaútočil. „Možno sú len Aliančné vojská neschopnejšie ako si pamätáme.“ Nadhodila Hel. „Ak by boli aspoň spolovice také neschopné ako títo vojaci, tak už Stormwind ľahol popolom. A i tak sa pri bránach stále bojuje.“ Prehovorila Thefra, jedna z najmocnejších šamaniek bratstva a zvuky bitky dávali jej slovám na dôležitosti. „Máme dve možnosti:“ prerušila ho už troška podráždená Hel „môžeme to tu hneď otočiť a povedať Thrallovi že obetoval svoje vojská zbytočne, alebo pokračovať v tejto prekliatej výprave a konečne utíšiť náš hlad po pomste. Čo si vyberiete? Podľa vašich neustálych poznámok tú zbabelšiu možnosť. Ale ja sa nevzdám! Kvôli tej dračej suke mi vyzabíjali priateľov! Do čerta, kvôli nej zabili aj mňa! Aj keby ma zabila druhý krát, budiž. Alternatíva je sedieť v hostinci, popíjať pivo a hovoriť si ‘Keby som tam vtedy šla...Keby som sa jej postavila...Keby...’!“ teraz už kričala „Vy si kľudne reptajte aké je to ľahké, bodaj by vás pri tom aj trafil šľak! Ja sa nevzdám!“ dokončila svoj monológ hnevu Hel a vyrazila vpred skôr, ako si ktokoľvek uvedomil že skončila. Nemali jej čas vysvetliť že chceli len poukázať na riziká, že chceli len nabádať k opatrnosti. Po prvé, nepomohli by si tým, po druhé, než by to stihli sformulovať a niečo jej povedať, Onyxia by si na nej zrejme pochutnávala, keď vezmeme do úvahy rýchlosť akou vyrazila. Preto radšej vyrazili hneď za ňou pod vedením Banea, ktorému jeho vypestované reflexy pomohli spamätať sa trošička rýchlejšie. A než ju dohnal, premýšľal, ako je možné že je schopný vyhnúť sa šípu, ale neschopný včas zareagovať na výbuch hnevu tejto nemŕtvej. „Ženy.“ Zamumlal si. „Nikdy ich nepochopím.“ 3. KAPITOLA - Boj s pravou Onyxiou Každá čiastočka ich plánov, ich stratégií sa v sekunde rozpadla na prach. Hovorí sa, že aj najlepší plán neprežije stret s nepriateľom. Tento krát neprežil stret s hlavným stratégom. Hel sa postavila priamo pred lady Prestor a za ňou sa zhromaždil útočný oddiel bratstva. „Musím sa priznať.“ Začala lady Prestor a pomocou jednoduchého (jednoduchého pre čiernu dračicu) kúzla sa jej hlas ozýval z každej strany, z každého jedného miesta miestnosti, obrovskej trónnej siene, do ktorej by sa zmestil aj drak a zostalo by tam ešte miesto pre zopár hrdinov ochotných s daným drakom bojovať. „Myslela som si, že útok na samotnú pevnosť premyslíte dôkladnejšie a že prídete s niečím lepším ako vpochodovať sem.“ Zasmiala sa Onyxia a jej smiech otriasal stenami tak isto, ako so všetkými hrdinami ochotnými bojovať s daným drakom. „Sme plný prekvapení!“ zavrčala Hel a aby presvedčili o pravdivosti svojich slov každého prítomného, tak sa rozbehla priamo na Onyxiu. Tá sa len zasmiala a vyslala jej smerom magický blesk, ktorému nemala šancu uniknúť. Stret Hel a blesku sprevádzal obrovský záblesk a náraz Hel o stenu. Všetci si bolo vedomí toho, že záblesk bol normálny efekt kúzla, ale šok z istej smrti ich veliteľa im zabránil vidieť prekvapený výraz na tvári lady Prestor, ktorý sa onedlho usadil na tvárach všetkých, keď sa Hel postavila, troška sa otriasla a bleskom nezranená, len otrasená nárazom o stenu kráčala naspäť tam, odkiaľ začala svoj bláhový útok. „Ešte šťastie, že som si zobrala ten Ismaelov talizman, ktorý nikdy nedal z krku.“ Povedala si v duchu a bola šťastná, že nielen prežila, ale konečne aj prišla na dôvod, prečo ho z toho krku nikdy dole nedal. Keď zastavil dračiu mágiu, tak musel byť ozaj mocný. Onyxia si však tento efekt vysvetlila úplne inak ako talizmanom schovaným hlboko pod tunikou. V zlomku sekundy vyhŕkla zaklínadlo a napriahla rukou smerom k skupinke. Hneď ako toto kúzlo dokončila tak začala premenu do svojej dračej podoby. Všetci boli v strehu, ale akoby sa ani nič nestalo. Ale keď bola asi päťkrát väčšia a so znateľne plazími rysmi, mágovia okamžite zistili, čo to bolo za kúzlo. V bolestivých kŕčoch sa okolo obzreli, lebo čakali že uvidia pekelného psa, obávaného protivníka každého mága. Ale nikde žiadny nebol, napriek tomu cítili, ako ich opúšťajú životné sily aj mágia. A zatiaľ čo prichádzali o svoj život i moc a stávali sa len suchými šupkami bez života, všetci okolo pochopili tiež. Illiadus dal rozkaz lukostrelcom páliť na Onyxiu, zatiaľ čo on prosil Svetlo, aby mu pomohlo v boji, prepožičalo mu jeho moc, tak ako aj šamani prosili Duchov sveta. Bane a Hel strieľali z vlastných lukov a triafali na miesta, ktoré onedlho budú pokryté dračími šupinami. Keď mágovia padli mŕtvi na zem a Onyxia takmer skončila s premenu, ktorú zakončila so strašným revom, Bane odhodil svoj luk a nepozorovane sa popri stenách presúval za Onyxiu, lebo vedel, že šípy už nepomôžu. Ostatní sa však nevzdávali a bojovníci pozdvihli meče, sekery a zbrane rozličného druhu, aby sa mocnej dračici postavili a upútali jej pozornosť. To sa im podarilo, ale nie tak, ako očakávali, lebo ich smerom sa vyvalila z Onyxinej papule žeravá láva, čo bola schopnosť spoločná pre všetkých čiernych drakov. Niektorí smrtiacemu prúdu stihli uskočiť, ale mnohí boli vo svojich brneniach upečený skôr, než ich mozog stihol vyhodnotiť situáciu. Bystrejší lukostrelci začali strieľať do jej papule, pokiaľ bola otvorená, niektorí strieľali ďalej na rovnaké miesta a ostatný stuhli nad hrozným krikom ich umierajúcich priateľov. Hel už tiež zanechala evidentne neefektívnej streľby, vzala do rúk svoje čepele a rozbehla sa okľukou smerom na Onyxiu. Onyxia premýšľala. Zabiť hrstku lukostrelcov, inú skupinku preživších bojovníkov blížiacich sa k nej z jednej strany alebo zabiť tú drzú nemŕtvu, ktorá už raz jej útoku odolala? Zdvihla prednú končatinu a mrštila s ňou z celej sily. Hel letela bod týmto obrovským nárazom k stene. Illiadus, ktorý viedol tú hrstku bojovníkov, mieriacu k nej z druhej strany zahliadol, že sa pohla. Dobre, ešte žije, ale na ako dlho? Z premýšľania ho vytrhla druhá tlapa smerujúca jak na neho, tak na jeho spolubojovníkov. Hodil sa na zem smerom dozadu, aby jej unikol, ale než si z neho zvyšok skupinky mohol vziať príklad, tak ho nasledovali na zem úplne iným spôsobom a o niekoľko metrov ďalej. Tak ako Hel chránil pred okamžitou smrťou čarovný amulet, niektorých zachránili kovové pláty ich brnenia. Nie však všetkých, niektorých zabil náraz tak, že ich proste pohmoždil takou silou, že aj keby prežili, z prehnutých plechov zbroje by sa v jednom kuse nedostali. Niektorí si pri tvrdom dopade na zem zlomili väz a len hrstka bola takých, ktorých zbroj skutočne ochránila pred smrťou, aj keď pred zraneniami iste nie. Šamani, ktorý ich sprevádzali sa ihneď rozbehli k tým, ktorých bola šanca zachrániť a robili všetko pre to, aby s tak stalo bez strachu, že upútajú Onyxiinu pozornosť, ktorá však bola upútaná viac ich bratmi, ktorí nežiadali Duchov o dary liečebné, ale o dary ktoré sa najviac hodili do prebiehajúcej bitky. Blesk roztrhol oblohu nad pevnosťou, zničil strop a zasiahol Onyxiu spolu s troskami, ktoré na prvý pohľad ako zázrakom nedopadli na nikoho z bratstva, ale pri bližšom pohľade by bolo jasné, že to iný šamani poprosili Ducha Vetra, aby zabránil škodám v ich radách. „Hlúpi smrteľníci! Nič z toho, čo môžete použiť vám nepomôže!“ zakričala Onyxia keď sa spamätala zo zásahu blesku a aj bez kúzla sa jej hlaso ozýval po celej miestnosti. „Nemáte nič čím by ste ma mohli poraziť!“ „Máme odhodlanie!“ zakričal Bane a zarazil oba svoje očarované meče do dračieho krku, na ktorý vyliezol zo zadných častí miestnosti nepozorovane hlavne vďaka tomu, že elektrický výboj blesku ešte prechádzal jej telom a tak si nemohla všimnúť, že po jej tele sa pohybuje mrštné elfské telo. Považovala to za mravenčenie po výboji a to jej bolo osudným. Baneove očarované meče prenikli cez šupiny do mäsa a preťali jej miechu, čo bolo smrteľné zranenie. Zabil ju rovnako ľahko, ako jej služobníkov s Dustwallowských močiaroch. Rýchlo meče vytrhol a zoskočil z čiernej dračice na opačnú stranu, ako začala padať a len zázrakom ho netrafila žiadna z metajúcich sa čiernych končatín. Dračica rozbúrala celú pravú časť steny a z vonku bol na pevnosť neuveriteľný pohľad, ako do vodnej priekopy visí hlava obávanej, teraz už mŕtvej dračice. 4. KAPITOLA - Sbohom Hel Illiadus sa sklonil k Hel. Nevedel veľa o nemŕtvych, ale vedel, že teraz s najväčšou pravdepodobnosťou umrie definitívne. „Prečo?“ spýtal sa „Keby sme postupovali podľa plánu, mohla si žiť!“ „Mohla. Ale čo by mi to dalo? Žila by som... žila by som bez zmyslu života. Keď je zmyslom tvojho života pomsta... čo mám spraviť, keď je dokonaná? Až keď som sa pred ňu postavila som si to uvedomila. Len by... len by som čakala na smrť. Verila... som... verila som, že neživot sme s Ismaelom dostali kvôli pomste. Možno... možno som sa mýlila. Svetlo mi dalo šancu žiť ešte raz, možno napraviť svoje chyby, dať životu väčší zmysel než je boj. A ja som aj boj... aj tento zmysel života som spravila maličkým. Pomsta...Keď niekto žije pre pomstu, jeho život nemá skutočný zmysel. Preto... preto musím umrieť. Lebo tento život nemal zmysel, nemal ho dokonca ešte viac ako ten predchádzajúci.“ Hovorila Hel z posledných síl, vylievala svoju dušu, svoje pocity elfovi, ktorého poznala sotva pár rokov. Možno aj preto, že ho vnímala ako Illiada, starého dobrého Illiho. „Závidím ti.“ Illiadus sa pri týchto slovách striasol. Myslel si, že mu závidí, že môže žiť. „Závidím ti, že tvoj život má zmysel.“ Povedala a vyvrátila tak Illiadusove dedukcie. „Si paladin, svätý bojovník, žiješ pre Svetlo... Máš svetlo vo svojom srdci... To je skutočný zmysel života... Boh... Svetlo... Ďakujem Illi... Ďakujem, že si mi pomohol naplniť môj mizerný zmysel života... tvoja púť teraz však musí...“ Illiadus sa nikdy nedozvie, čo jeho púť musí. Hel, tá statočná Hel, tá Hel s perfektným zmyslom pre humor, Hel, ktorá sa stala jeho najlepšou priateľkou toho dňa vydýchla naposledy. Illiadus sa postavil a pohľadom skĺzol na bránu, ktorá viedla von z pevnosti, k ich armádam, domov. Videli ako dnu prúdia vojaci s tasenými zbraňami. Prikročil k nemu jeden s preživších, nepamätal si jeho meno. Prečo si nikdy nepamätá mená? Nevedel. „Vodkyňa je mŕtva. Pomstíme ju?“ povedal pri pohľade na ľudských vojakov a hlas sa mu chvel nedočkavosťou. „Nie.“ Povedal Illiadus a všetci, vrátane Banea sa na neho prekvapene pozreli. „Pomsta je dokonaná. Teraz máme pred sebou život.“ „Život v zajatí?“ zavrčal ktosi. „Nie. Plnohodnotný život.“ Odpovedal Bane, ktorého bystré zmysly zachytili rozhovor jeho brata s Hel a vedel, na čo Illiadus myslí. Nechápal všetkému o čom sa rozprávali, ale na otázky bude čas, keď sa odtiaľto dostanú. „Ako za starých časov?“ spýtal sa Bane brata s úsmevom. „Ako za starých časov.“ Usmial sa na neho Illiadus. „Ako za starých časov...“ Spoločne sa s tasenými zbraňami vrhli proti nepriateľovi a krikom a s úsmevom ho vyzývali na súboj ako za starých časov. Ako keď spolu bojovali proti hrôzam Pohromy. Nie pre pomstu. Pre prežitie. <--- naspäť na 3. časť |

---

Naspäť do sekcie Povídky


Chcete si povídat o World of Warcraft? Připojte se na náš Discord. Rádi vás uvidíme.