Denník Kapitána, 12. kapitola

• Geoffrey
• 18.02.2012
• Fan Fiction

Deň 20. Odkedy sme opustili pevnosť uplynulo už mnoho hodín pochodu, tento kraj je skutočne zaujímavý, často tu môžete zazrieť mamutov či menšie stáda srstnatých nosorožcov, aj napriek tomu že sa jedná o severskú oblasť je tu dosť slnka na to, aby sa vaše telo nemuselo veľmi triasť. Menej často však stretávame domorodý kmeň taurenov, ktorý sa v týchto končinách nazýva Thulka. Títo taureni nie sú celkom podobný tým, ktorí pochádzajú z Kalimdoru, ich hlavy nemajú typický býčí vzhľad pripomínajú skôr severských bizónov, ktoré vraj kedysi žili v severných oblastiach starého Kalimdoru až do jeho rozdelenia. Začína byť zima, jeden z rytierov spomenul že, prichádzame na hranicu Borean Thundri a prejdeme do chladnejšej oblasti zvanej Dragonblight. Len čo sme prekročili zamrznutú rieku zacítili sme ohromné ochladenie. Tento kraj je celý pokrytý snehom a stromu vyzerajú ako keby ich niečo nakazilo, sú holé, bez lístia a čierne ako uhlie. Pochodujeme... Po menších prestávkach sme sa ocitli na planine pokrytej samým snehom. Víchrica, ktorá zúrila už od nášho príchodu ustála, a tak sme mali dokonalí výhľad na celú planinu. Napravo od nás bolo vidieť vysokú vežu zvanú Wyrmrest Temple, je to prastarý chrám drakov rudej letky a sídlo ich kráľovny Alexstraszi. Naľavo sme už videli jednu z hlavných brán vedúcich do pevnosti samotného Lich Kinga Arthasa. Videl som ako Lukael vraví niečo Helfdanovi a potom ho poťapkal po ramene, no bohužiaľ som ich nepočul, ale nebolo to ani potrebné. Helfdan sa otočil k mužom a povedal: „Rytieri, pridajte do kroku musíme sa k bráne dostať skôr než nás tu chytí noc!“ Lukael však rýchlo cválal oproti nám až nás obišiel a pokračoval smerom k veži, chlapi sa len nechápajúc otáčali a zostali stáť na mieste. „Čo je s vami? Nepočuli ste čo som povedal? Nusíme pokračovať inak nás tu chytí noc a zmrzneme na kosť! Pohyb!“ Zrazu sme začuli ohlušujúci škrekot. Kiež by nás tu chytila iba noc, ale z neďalekých hôr sa vynoril mrazivý wyrm. Rytieri sa pripravili do kruhovej formácie ale nebolo im to nič platné. Keď mrazivý wyrm v plnej svojej rýchlosti narazil do rytierov zosielajúcich požehnané kúzla, nezostala na pevnej zemi stáť ani jedna noha. Rytieri sa v panike rozutekali všetkými možnými smermi. Niektorí boli už na mieste mŕtvi. Tým som už nemohol pomôcť. Na pomoc nám prišiel Lukael, ktorý sa k nám rýchlym cvalom približoval. Wyrm sa usadil na všetky štyri a začal mraziť každého v jeho okolí. Všimol som si že má na hlave obrovskú prasklinu, takže to musel byť ten istý wyrm, ktorý nás napadol na mori. Lukael okolo mňa presvišťal rýchlosťou vetra až sa priblížil k jednému z rytierov, ktorý ležal v bezvedomí. Pomaly si ho dal na ramena a položil na koňa, potom sa obrátil smerom k malej skupinke Hordy, ktorá nám prišla na pomoc. Lukael sa nadýchol a z plných síl zakryčal: „Pomôžte mužom tu zbrane nepomôžu, odveďte ich k bráne ! Tam budete v bezpečí “ Jeden z krvavých elfov, ktorý patril k skupine zrejme pochopil jeho slová a povedal to aj svojim spoločníkom. Tí sa rýchlo vydali na pomoc k mužom a pomáhali im vstať. Jeden z taurenov si zobral na chrbát zraneného Helfdana a utekal s ním do bezpečia. Videl som kapitána ako zo zahaleným kladivom beží k žrebcovi, ktorý postával neďaleko od neho. Vysadol naň a cválal priamo k drakovi. Len čo sa pred ním jeho kôň napriamil, strhol plachtu zo žiarivého kladiva zamával ním drakovi pred nosom, ktorý sa hneď oddialil. V drakových prázdnych očných otvoroch sa nahromadila obrovská energia, ktorá pripomínala modrý plameň, zdá sa že si wyrm spomenul. Lukael kopol žrebca do slabín a z kladivom zdvihnutím nad hlavou cválal na juh. Wyrm ho bez čakania začal rýchlim dupotom nasledovať. Tak nám dal čas, aby sme sa dostali do bezpečia, no nemohol som čakať čo sa stane a tak som bežal za nimi. Videl som ako drak skoro chytil nášho kapitána do pazúrov, ale vďaka Svetlu bol Lukael duchom prítomný a v momente, keď sa drakove pazúry približovali k zadným končatinám jeho koňa, žrebec rýchlo podskočil. Wyrm driapal po zemi v nádeji, že sa mu podarí chytiť toho opovážlivca, no nedarilo sa mu to. Lukael sa už približoval k útesu keď obrovská tlama draka sa zahryzla do jeho koňa a v jej zuboch sa uchytil aj Lukaelov plášť. Drak sa vzniesol nad koniec útesu, pod ktorým bolo len šíre a chladné more. Už je po ňom pomyslel som si. Lukael sa napriamil a z celej sily udrel kladivom do kostenej čeľuste draka. Wyrm v bolesti otvoril tlamu a Lukael spadol do mora. Drak sa ešte chvíľu zmietal od bolesti ale potom odletel preč, našťastie si ma nevšimol. Dlho som sa pozeral či sa náhodou neobjaví na hladine náš kapitán ale nestalo sa tak. Tak vysoký pád do tak chladného mora nemohol prežiť nik. Pomaly som sa vydal k bráne a smútil za odchodom nášho priateľa. Keď som dorazil k Vysokej bráne, ktorá bola určite vyššia než ten prekliatí wyrm ujali sa ma miestni vojaci. Brána bola prelomená ale základne stanovisko armády bolo zriadene práve tu. Priniesli ma k našim mužom, ktorí už boli ošetrení a s netrpezlivosťou čakali čo im poviem. Po rozpovedaní tejto hrdinskej obete sme všetci zosmutneli. Nie len preto, že sme stratili skvelého priateľa ale aj preto, že s ním zmizlo aj Utherovo kladivo. Deň 21. Zavčas ráno k naším stanom prišiel jeden z vojakov, ktorí nám oznámil, že sa máme pripojiť k dobíjaní poslednej brány ktorá nás delila od víťazstva. Dali sme sa na pochod, videl som obrovské sklamanie v ich očiach, ale v srdci mali určite dostatok odvahy na to, aby sa streli tvárou v tvár tomu, ktorý za to všetko môže. Pochodovali sme v jednom obrovskom pluku spolu s ostatnými. Orkovia, ľudia, elfovia či krvaví alebo noční, trolovia či trpaslíci pochodujeme, ideme za slávou za víťazstvom za slobodou. Pomaly sa nám odhaľuje ďalšia brána, z diaľky je počuť rev aj plač, výkriky odvahy ale aj výkriky, ktoré by odvahu vzali. Čím viac sa približujeme tým viac výkriky silnejú a vôkol nás je mnoho mŕtvol či už našich, alebo ich. Nechutné! Mnohým mužom sa zdvihol žalúdok. Dorazili sme pred ďalšiu bránu, obliehacie stroje už boli pripravené, no boj ešte stále zúril a baranidlá sa nemohli dostať k blízkosti brány, bez možného nebezpečenstva. Naši velitelia nás zoradili do plukov a vydali povel k útoku. V prvej vlne sme prišli na pomoc naším mužom, aby sme ich vyčerpaných odniesli do bezpečia a zadržali nepriateľa. Bojovali sme ako levy, odnášali sme ranených z bojiska, nepriatelia pribúdajú, sekáme, bodáme, kúzlime no stále je to málo. Padali sme no ich padalo viac. Zem bola plná ich tiel. Do boja sa pridala druhá vlna bojovníkov, a my sme sa stiahli. Mnohých sme odnášali no viac ako zranených bolo mŕtvych. Druhej vlne sa podarilo zlomiť silu nepriateľa a zatlačiť ho až k bráne kde posledný z nich zomrel. Teraz sa o slovo prihlásili katapulty a baranidlá ktoré už dobíjali bránu. Zhora na nás ešte pálili niektorí kostlivci a ich nekromanceri zosielali kúzla, no naši strelci ich strieľali ako jablká na strelnici. Takéto dobýjanie trvalo až do noci. Deň 22. Celú noc sme nespali, veď kto by aj mohol oka zažmúriť keď sa od brány ozýval zvuk baranidla a vystreli z pušiek a kanónov. Hneď nad ránom sme už netrpezlivo stáli za baranidlom, ktoré pri poslednom údere spôsobilo, že brána začala praskať. Chlapi sa hneď chytili povrazov a ťahali baranidlo preč od brány. V momente keď sa nachádzalo v bezpečnej vzdialenosti prišli trpasličie tanky a začali páliť na bránu ktorá sa z hrozným rachotom zosýpala. Hneď sme sa dali na pochod cez rozvaliny a naproti nám sa už vrhali vojská nemŕtvych bojovníkov. Bol to však silný odpor a po dlhom dni bojov a po ich porážke sme obsadili celé nádvorie až po vchod do Arthasovej citadely. Prisahal by som, že som videl Arthasa vysoko nad nami ako zúfalo hľadí zo svojej citadely dolu k nám. Rozložili sme stany a pomohli pri odpratávaní zrúcanín zničenej brány, tak aby sa k nám bez problémov dostali zásoby a podporné oddiely. Ja som musel ostať na ošetrovni, pretože mi jeden z ghúlov zlomil nohu a dosť nepekne mi ju doškriabal. Tie potvory majú veľmi ostré pazúry. Hoc sila Svetla zahojila moje rany kosť sa mi bude hojiť ešte dlho. Večer som sa prechádzal po tábore a pomáhal si pri chôdzi mojou berlou. Muži slávili a užívali si ďalšie víťazstvo, no ja som stále myslel na nášho kapitána až keď som nezačul jeho meno. Hneď som sa vybral za hlasom, ktorý ho spomenul. Narazil som na jedného trpaslíka, ktorý sa práve rozprával z Helfdanom a Tirionom, hneď som k ním pristúpi. Videl som že trpaslík je smutný a Helfdan si práve niečo prezeral. Tirion sa otočil k trpaslíkovi a povedal: „Kde si to našiel Bjorn?“ Trpaslík zdvihol hlavu a povedal: „Ako viete Highlord Tirion, my trpaslíci nezabúdame na krivdy, ktoré nám niekto spôsobí, preto sme sa vydali do tajného väzenia o ktorom sa hovorí že tam ten špinavec Arthas našiel ten prekliaty meč. Tam totiž leží aj telo brata nášho kráľa. Muradin bol veľkým bojovníkom a my sme chceli jeho telo dôstojne pochovať. Keď sme odchádzali všimli sme si že spod snehu vychádza malé svetielko, tak sme odkryli sneh a objavili kladivo, Arthasovo kladivo!“ Zarazil som sa, čítal som v tomto denníku o čarovných kryštáloch a o dvoch kladivách, ktoré Lukael hľadal ale nemali sme ani potuchy kde ho máme hľadať a času nebolo na zvýš. „Highlord Tirion viem že chovanie mojich mužov je niekedy dosť hnusné, preto s čírej zlosti to kladivo opľuli a o....“ Helfdan hneď upustil kladivo z rúk, trpaslík nemusel ani pokračovať. Kryštál v ňom jasne svietil. „Vy ste mi ale čvarga krpáni!“ Pohoršene skríkol Helfdan a hneď si začal utierať ruky. „Viem že tvoje pohoršenie je na mieste. Kladivo sme zabalili a priniesli sme ho sem ale až do teraz som nevedel k čomu nám vlastne je.“ Tirion vytiahol nôž a vypichol kryštál von z hlavice. Utrel ho a uprene sa naň zadíval. „Tento kryštál je podobný tomu, z ktorého bol vyrobený Ashbringer, ak by sa nám podarilo vyrobiť z neho zbraň mali by sme väčšiu ba dokonca aj bezpochybnú šancu na víťazstvo!“ <--- späť na 11. časť | | pokračovať na 13. časť --->

---

Naspäť do sekcie Povídky


Chcete si povídat o World of Warcraft? Připojte se na náš Discord. Rádi vás uvidíme.