Denník kapitána - 3. časť

• Ozymandias
• 18.02.2011
• Fan Fiction

Zhodnotenie dvoch týždňov... Keď som sa stal paladinom, nečakal som, že budem mať toľko povinností, ale viem, že pocit pomáhania druhým ma naplňuje každým skutkom, ktorý vykonám v mene dobra. Nepíšem tento denník už tak často, ale to neznamená, že ho nepíšem vôbec. V Lakeshire som sa stretol.... počkať .. sme sa stretli z množstvom problémov, hlavne čo sa týkalo orkov. Gnollovia prestali robiť problémy potom, ako sme zabili ich vodcu. Títo tvorovia by boli dosť nebezpečnou rasou, keby mali o koliesko viac v tých ich hienovitých hlavách. Majú medzi sebou nezmyselné roztržky, čo sme dosť využívali pri ich odradení a spôsobení zmätku medzi nimi. No skutočnou hrozbou boli orkovia z Blackrock klanu, ktorí prišli z hory Blackrock Spire. Obsadili miestny hrad a terorizovali miestne obyvateľstvo. Potom, ako sme sa postarali o gnollov, mali sme na pláne postarať sa aj o orkov, ale nebolo to také jednoduché. Nájsť ich skrýšu bolo dosť obtiažne, no nakoniec sme ju našli. Bola to jaskyňa blízko brány, ktorá sa nachádzala na severe oblasti. Brána bola dosť poškodená z príchodu orkov a opraviť ju bolo ďalšou úlohou, ktorú bude potrebné vykonať. Napadli sme orkov v ich základni, kde nám dosť pomohli miestne stráže, no do jaskyne sa im už ísť nechcelo. Ja s Bjornom sme vyrobili pár faklí a vydali sme sa do útrob jaskyne. Orkovia na nás útočili pri prejdení každého kúta, ale kvôli úzkemu priestoru nemali takú výhodu, akú mali v tábore. Boli to dosť obratní bojovníci. Niet divu, že sme si odniesli pár zranení. Vďaka tomu, že som sa naučil ovládať silu, ktorú mi poskytovalo svetlo, sme jaskyňu dôkladne vyčistili a telá sme spálili na hranici. Pred nami stála tá najdôležitejšia úloha - vyčistiť hrad od orkov a ich dvoch veliteľov - Gath'Ilzogga a Tharil'zuna. Stráže nám nechceli pomôcť už len preto, že pár z nich z toho hradu pochádzalo a zažili ten masaker, keď ich orkská armáda napadla. Musel som sa vydať do Stormwindu a požiadať o pomoc veliteľa stormwindskej armády, no ako som sa dozvedel, armáda má teraz na práci dôležitejšie veci kvôli príchodu kráľa Variana Wrynna, ktorý sa stratil a bol dlhé roky nezvestný. Bjorn sa vydal do ulíc Stormwindu s tým, že zoženie pár dobrovoľníkov, ktorí nám možno pomôžu. A tak sa i stalo, Bjorn zohnal dvoch bojovníkov, ktorí nám pomohli. Keď sme vkročili do hradu, začal sa tuhý boj. Orkovia sa na nás vrhali s hrozným hnevom v očiach. Vyčistiť celé nádvorie nám dalo dosť práce, ale podarilo sa. Keď sme napadli Tharil'zuna, ktorý bol zrejme veliteľom týchto jednotiek, mali sme dosť problémov s warlockmi, ktorí si šepkali zaklínadlá a drvili nás vplyvom čiernej mágie, no bjornov panter ich roztrhal na kusy. Keď Tharil'zun videl, že nemá žiadnu šancu, dal sa na útek. V tom ho Bjorn zastrelil a odsekol mu hlavu. Keď sme sa vydali do hradu, mali sme čo robiť, no vďaka zúženým priestorom sme ich rýchlo porážali. Zatiaľ čo sme my bojovali na dolnom poschodí hradu, Bjorn sa postaral o schodisko, aby nám orkovia nevbehli do chrbtov. Každého orka, ktorý sa chystal zísť dolu schodmi zastrelil. Keď sme vyčistili dolné podlažie, bola tam už pekná kopa zastrelených orkov. Nabehli sme do veliteľskej miestnosti, kde na nás už rozzúrený Gath'Ilzogg zaútočil spolu so svojím dráčikom. Zatiaľ čo sme bojovali s Gath'Ilzoggom, Bjorn spolu s jedným z bojovníkov, ktorý bol vybavený štítom, sa pokúsili zabiť to dračie mláďa. Keď veliteľ týchto orkov Gath'Ilzogg padol, boj utíchol a víťazstvo bolo naše! Do dediny Lakeshire sme sa vrátili s ich hlavami. Presvedčil som starostu dediny, aby sa teraz nesústredil na opravu mosta, ale opravu brány, ktorú orkovia zničili. Pomohli sme im s jej opravou a vydali sme sa späť do Stormwindu. Bol mi udelený titul strážcu a prevelenie do severských krajín, konkrétne do starého Lordaeronu, kde som sa mal stretnúť s organizáciou Argent Dawn, ktorá bojovala proti Pohrome. Vydali sme sa metrom do trpasličieho mesta Ironforge. Bol som unesený tou nádherou, ktorú som uvidel v sieni zvanej Veľká kováreň. Prúdy lávy valiace sa stredom, zvuk kutého železa a smiech i radosť bolo počuť v každej miestnosti tohto mesta. Bjorn mi povedal, že tu neďaleko majú gryfonov, ktorí ma odvezú až do prístavu Menethil Harbor, kde sa stretneme. Nasadol som na chrbát gryfona a vydal som sa smerom k prístavu. Deň 25. V prístave som sa stretol s Bjornom, ktorý na mňa volal už od brány. „No toto! Myslel som, že máš na práci dôležitejšiu vec, než kúpu barana,“ zasmial som sa. To vieš kone sú pre nás trpaslíkov dosť nepohodlné a v našich krajoch by veľmi dlho nevydržali taký nával mrazu, ktorý tam vládne, ale vidím, že ty nemáš žiadneho,“ povedal Bjorn. Pousmial som sa a povedal „tak pozri!“ Vzal som si do rúk knihu a prečítal zaklínadlo na vyvolanie bojového koňa. Len čo som ho dopovedal, obloha zahrmela a počul som konské zaerdžanie. Z akejsi hmly sa vynoril obrnený kôň. Nasadol som naň a Bjorn sa len udivene opýtal „čo? ako? odkiaľ sa...vzal?'' ,,Nuž neviem, ale je to kúzlo, ktoré vyvolá bojového koňa, je to dar pre paladinov od mágov z Dalaranu,“ odpovedal som Bjornovi. Vydali sme sa na cestu do Southshore, prebehli sme celú krajinu Wetland plnú gnollov, murlokov a krokodílov, keďže je to prevažne bažinatý kraj. Keď sme cezeň prechádzali, spomenul som si na moje stretnutie s elfkou a jej dvoma priateľmi. Ekto bežal popri Bjornovi. Nevyzeral vôbec unavený, iba stále pridával na rýchlosti. Pre šelmy ako je Ekto je možno prioritou, aby mali dostatok pohybu. Prešli sme veľkým mostom až do Arathi Highlands, kde sme sa zastavili na doplnenie pitnej vody. Pomaly sa zvečerievalo a tak sme si pozháňali nejaké to drevo na oheň a usadili sme sa na menšom vŕšku. Rozložili sme si táborák a opiekli nejaké to mäso, ktoré sme mali so sebou. Mal som prvú stráž pri ohni, aby si mohol Bjorn zdriemnuť. Pri pohľade do ohňa som rozmýšľal o mnohých veciach, ale najmä o tom, ako sa postavím Arthasovi, aby zaplatil za vraždy a za všetky zločiny, ktoré spôsobil. Začal som meditovať a spájať sa so svetlom, keď ma v tom prerušilo veľmi známe chrápanie môjho priateľa. Po polnoci sme si vymenili stráž. Deň 26. Ráno sme pokračovali v ceste, až sme natrafili na orka, ktorého zrejme napadli istí zlodeji. Bolo ich asi 5. Rýchlo som zosadol z koňa a rozbehol som sa smerom za zlodejmi. Bjorn ma hneď nasledoval a spolu sme ich hravo porazili. Ork sa zložil k zemi, pretože bol dosť vážne zranený. Pozrel som sa naňho a zodvihol som ruku k nebu. „Čo to robíš? Zbláznil si sa, pomáhať orkovi?!“ zastavil ma Bjorn. „ Nemôžem ho tu nechať napospas, to je priestupok voči svetlu! Nepomôcť zranenému, keď ťa nenapadol ani ti nič zlého nespravil je zlo!“ odpovedal som mu. Uzdravil som orka, ale zdalo sa, že upadol do bezvedomia. Zrejme vplyvom vyčerpania, pretože tep mal normálny. „Môžeme už ísť?“ spýtal sa ma Bjorn. „Nemôžeme ho tu nechať, aby ho roztrhala nejaká zver. Vezmeme ho so sebou,“ odpovedal som mu. On sa len zamračil a povedal „no tak prrr! S nami určite nepôjde. Ak by sme ho vzali do nejakej dediny, tak by si dali jeho hlavu napichnutú na kôl ako miestnu atrakciu.“ Otočil sa a povedal „neďaleko je orkská osada Hammerfall, tam ho môžeme zaniesť a dúfaj, že sa odtiaľ vrátime živí!“ Naložil som orka na svojho koňa a vydali sme sa smerom k osade. Keď sme sa priblížili k bráne osady, vybehli na nás miestne stráže. Rýchlo sme vytiahli ruky nad hlavu a oni sa zastavili. Pomaly som zliezol s koňa a ukázal som na orka, ktorý bol prevesený cez neho. Jeden zo strážcov ho vzal a druhý odkráčal chôdzou vzad naspäť k bráne. Otočili sme sa a pokračovali sme v ceste. Bolo dosť zaujímavé, že Ekto nevyskočil na žiadneho strážcu, len ticho vrčal. Zrejme ho Bjorn dokonale vycvičil. Prešli sme cez veľkú Thoradinovu Bránu, ktorá kedysi delila Lordaeron od Stromgarde. Po niekoľkých krokoch som znovu zacítil tu známu vôňu Hillsbradského lesa. Došli sme do Southshore, kde stráže, ktoré ma videli nahlas volali „ Kapitán sa vrátil!“ a vzdávali mi hold. Zosadli sme blízko radnice, kde som sa zvítal so starostom dediny. To on mi totiž dal prácu a domov pre môjho otca. Bol veľmi šťastný, že som sa vrátil a hneď ma ubytoval v miestnom hostinci, keďže do domu, v ktorom sme bývali, sa nasťahovali iní ľudia, čo mi neprekážalo. Len čo som sa prezliekol, išiel som si dať kúpeľ. Obliekol som si šaty a výstroj som odložil do skrine. Bjorn si dal kúpeľ hneď po mne a spieval si akúsi pesničku. Vyšiel som von a prišiel som k otcovmu hrobu. Pokľakol som a modlil som sa. Prial som si, aby tu teraz bol so mnou a rozmýšľal som nad tým či ma vidí a či je na mňa skutočne hrdý. V tom zafúkal silný vietor a hneď prestal. Bolo mi jasné, že to nebola náhoda, pretože v ne neverím. Vstal som s úsmevom a vrátil sa späť do hostinca, kde sa už Bjorn napchával divinou a nejaké kusy hádzal Ektovi, ktorý bol pod stolom. Keď ma zbadal zvolal „no tak kámo, poď sa najesť, inak ti toto chutnučké mäsko vychladne!“ Pousmial som sa a povedal som „Dobrú chuť, priateľu, aj tebe Ekto. Hostinský, ešte pár pív k tomu!“ „To je správna kombinácia, a aj tebe kámo, aj tebe!“ odpovedal Bjorn. Len čo sme sa dali do jedla, doniesla nám Neema pivo. Je to krásna žena a očividne sa aj Bjornovi dosť páčila. Po večeri sme odišli spať. Deň 27. Akonáhle zakikiríkal kohút, už som bol na nohách a vydal som sa meditovať a zacvičiť si. Keď som sa vrátil, obliekol som sa do zbroje a prišiel som k miestnej radnici, kde ma už čakal miestny maršal Marcus Redpath, ktorý mi ponúkol novú zbroj - lepšiu, než bola moja. Dvakrát som nerozmýšľal a prijal som jeho ponuku. Veci, ktoré som nakúpil v stormwindskej aukcii som mu dal, vraj ich dobre predá miestnym. Keďže nepoznám lepšie brnenie ako brnenie vyrobené z lordaeronskej ocele, cítil som sa ako za starých čias, keď som tu bol kapitánom a ako to vyzeralo, vždy som pre nich aj zostal kapitánom. Zastavil ma starosta Henry a povedal mi, že majú problémy s nemŕtvymi, ktorí napádajú miestne polia. Upokojil som ho tým, že sa o to postaráme. Zavolal som na Bjorna a vydali sme sa k Hillsbradským poliam. Hneď ako sme dorazili k poliam, uvideli sme ako banda nemŕtvych útočí na miestnych farmárov. „Do boja!“ skríkol Bjorn a vyslal Ekta na útok. V tom začal strieľať zo svojej pušky. Rozbehol som sa na koni a jedným šmahom som odťal nemŕtvemu hlavu. Akonáhle som zosadol z koňa, zahnal som sa na nich. Bjorn strieľal dobre, no oni boli obratní na to aby sa vyhli guľke alebo to dostali, ale aj keď boli ranení, pohybovali sa ďalej. Zhlboka som sa nadýchol a prosil som svetlo aby ma naplnilo silou. Zrazu som pocítil väčšiu silu, zrejme z toho dôvodu, že dosť trénujem a meditujem. Po naplnení silou to bola už hračka. Hlava za hlavou sa kotúľali. Posledný nemŕtvy sa dal na útek, no Bjorn už nemal náboje, tak som naň sústredil silu rozsudku, ktorý ho zabil. Farmári sa nám poďakovali a pohostili nás. Bjorn mi povedal, že už nemá náboje do svojej pušky a vraj sa musí vydať do krajiny zvanej Hinterlands. Keďže Bjorn pochádzal z klanu Wildhammer, ktorý často obchodoval u nás v Cear Darrow, rozhodol som sa, že ho budem sprevádzať. Vrátili sme sa do Southshore, kde sme prenocovali. Zhodnotenie uplynulého týždňa Keď sme dorazili do Hinterlands, usadili sme sa v miestnej základni klanu Wildhammer, ktorá sa volá Aerie Peaks. V tejto základni cvičia gryfonov na boj. Bolo veľmi vzrušujúce vidieť ich tréning. Keď sa Bjorn zvítal s rodinou, a mal ju teda početnú, (hlavne samých bratrancov,) bolo jasné, že to nebude jednodňová cesta. Vraj tu majú problém s lesnými trollmi, ktorí im zabíjajú gryfonov. Tak sme sa o nich rázne postarali. Zahájili sme taktiež nočný prepad pri trollských chrámoch, aké som ešte nikdy nevidel. V Shadra'alor sme zabili istú Shadru. Bol to obrovský pavúk, ktorého uctievali. Zabili sme aj pár ďalších trollských šamanov a bojovníkov pri Jintha'alor, najväčšom meste trollov, aké som kedy videl, až pokým sa nestiahli. Nedá sa ani nespomenúť to, že po tom, ako sme sa postarali o záležitosti miestnych, nasledovala oslava nejakého sviatku piva, zvaného Brewfest. Tri dni samého chlastania piva a osláv sa na mne pekne podpísali. V živote som nemal takú kocovinu. Zdalo sa, že Bjorn je na takéto oslavy zvyknutý. Pil čo mu hrdlo ráčilo, odpadol, a keď sa prebral, znovu pil. Ich veselé piesne a tance dodávali tomuto sviatku výraznú atmosféru. Samozrejme Bjorn sa sem tam pobil so svojimi bratrancami zase kvôli pravde, ale po bitke sa objali a zase pili pivo ako najväčší kamaráti. Medzi nimi bol aj trpaslík zvaný Thorwald the Mighty. Bol trochu vyšší ako ostatní trpaslíci a vraj ho v boji ešte nikto neporazil. Raz som sa zmienil, že by som mu raz dva nakopal riť, to Bjorn využil a vykríkol „Hej, tu môj priateľ vyzve Thorwalda na súboj pästí! Kto si staví?“ Trpaslíci urobili kruh a Bjorn vyzbieral zlaťáky. Thorwald sa na mňa zahľadel a začala sa bitka. Trpaslíci kričali a povzbudzovali nás v boji. Thorwald mal veľkú silu, no bol pomalší ako ja a preto som mu udelil viac zásahov ako on mne, no kompenzovalo sa to tým, že jeho zásahy boli o čosi silnejšie ako moje. Odhodil ma na trpaslíkov kde mi Bjorn podal pivo aby som sa posilnil a vrazil do mňa aby som sa vrátil do kruhu. Utrel som si ústa a čo sa nestalo - Thorwald si stiahol svoje nohavice a pobúchal sa po zadku. Rozbehol som sa na neho s pripraveným úderom, no on ma chytil, hlasno sa zasmial a už ma držal na zemi. Až vtedy mi došlo, že to gesto bolo naschvál. „Raz, dva, tri, štyri, päť - Thorwald je víťaz!“ skríkol akýsi trpaslík. Postavil som sa a Thorwald mi podal ruku. Potom sa otočil, zdvihol víťazne ruky do vzduchu a kričal víťazným revom. Bolo mi ľúto toho, že som prehral lebo Bjorn stratil svoje investície, ale ako sa mi zdôveril, skoro nik si na mňa nestavil a ešte zarobí na ďalších bitkách čo sa budú diať. Po dlhom týždni sme sa vydali do západného Lordaeronu, dnes nazývaného Western Plaguelands. <--- späť na 2. časť | | pokračovať na 4. časť --->

---

Naspäť do sekcie Povídky


Chcete si povídat o World of Warcraft? Připojte se na náš Discord. Rádi vás uvidíme.