Denník kapitána 6. časť

• Wrent
• 24.06.2011
• Fan Fiction

Za uplynulý týždeň Našiel som dosť dobrovoľníkov, ktorí sa radi pridali k rádu, je nás už pomaly sto a stále pribúdajú. Lordaerončania, Azeroťania, Arathorčania všetkých nás spojila myšlienka slobody. Vymenili sme si mnohé poznatky, ktoré sme nadobudli v boji. Arathorčania sú veľmi schopný bojovníci, majú to v krvi už od pradávna. Títo bojovníci ma dosť prekvapili ich bojové umenie je obdivuhodné, je veľká škoda, že ich hlavná držba a celá ich krajina Arathor padla do rúk banditom a zlodejom. No oni stále vedú partizánsku vojnu a ich princ ich stále vedie do boja z cieľom obsadiť späť celú kráľovskú pevnosť. Dal som im prísľub pomoci v ich boji len čo sa skončí vojna proti Kráľovi Lichov, je vidieť že sú vďační, učia ostatných členov bojovať a brániť sa, no ich samotných som trénovať ešte nevidel. Presunuli sme sa späť do Southshore, kde sa staráme o pokoj v tomto kraji. Chránime Hillsbradské polia pred nájazdmi nemŕtvych i pred útokmi bojovníkov Hordy. Zdá sa, že na písanie nie je čas, preto vždy zapíšem tri dni do denníku a neskôr zhodnotím uplynulí týždeň. Náš zved objavil sídlo tajnej organizácie, ktorú nebudem menovať, ale ich vodca ma chce prijať v jeho audiencii, vraj musíme rozobrať isté neodkladné záležitosti ohľadom nášho poslania. Deň 18. Od rána dostávam hlásenia o útokoch na hillsbradských farmárov a ich rodiny, vyslal som početnú skupinu mužov, aby pomohli miestnej domobrane, útoky sa čím ďalej stupňujú. Southshore je vždy v bezpečí, občas mávame problémy s murlokmi ale sú to iba malé problémy. Najviac nám dáva zabrať obrana farmárov, agresori prichádzajú z malej dediny Tarren Mill, ktorá už dávno chátra a je obsadená Hordou, konkrétne Forsakenmi. Ich vedci si najímajú okoloidúcich bojovníkov, aby zabili alebo uniesli pár farmárov, buď to robia z pomsty alebo pre ich bádanie, no mi nedovolíme, aby ľudia boli ich pokusnými králikmi. Celý deň som strávil obranou farmárskych domovov, útoky prestali až niekedy predvečerom, celý vyčerpaný som oddychoval v hostinci až kým ku mne neprišiel jeden z členov, ktorý ma oboznámil o príchode istých cudzincov, ktorí si vyžiadali stretnutie so mnou. Títo cudzinci boli členovia organizácie, čakali na mňa už pred vchodom do hostinca a povedali mi, aby som nasadol na svojho koňa a išiel s nimi. Neváhal som a vzal som si jedného z tých čo boli priviazaní pri hostinci. Ubezpečil som stráž že budem v poriadku a odišiel som s agentmi smerom na východ. Počas celej cesty obidvaja mlčali a sledovali obzor pred nami. Pomaly sme sa priblížili k horám neďaleko malého mestečka Tarren Mill. Pokračovali sme smerom do hory kde si mi naskytol pohľad na jaskyňu. Len čo sme cez ňu prešli odhalila sa predo mnou veľká budova pripomínajúca radnicu ale z časti aj menšie sídlo. Vôkol sídla boli tréningové kurty a miesta na ktorých boli uskladnené zásoby v drevených krabiciach. Zosadli sme a pomaly sme sa vydali smerom k sídlu. Len čo sme prešli cez vchodové dvere odzbrojili ma moji dvaja spoločníci a pokračovali sme smerom k veľkej hale. Hala bola obyčajná tak ako v každom sídle drevené trámy viseli nado mnou a steny lemovali obrazy. Nachádzal sa tu veľký stôl a pri ňom zasunutých pár stoličiek. Na jednej zo stoličiek sedela postava odetá v čiernom rúchu a čiernej kapucni. Tento muž sa postavil a požiadal ma, aby som si k nemu prisadol, poďakoval som sa a prisadol som si k mužovi. Cez jeho kapucňu nebolo vidieť skoro nič okrem jeho brady a pier, títo agenti zrejme nemajú záujem o ich odhalenie. Muž ma uvítal v ich sídle a požiadal ma aby som ho volal „Alor“ čo elfsky znamenalo – ten čo vie. Nemal som námietky skôr ma zaujímalo čo potrebujú odo mňa. Alor ukázal na jedného z dvoch agentov a ten priniesol hrubú knihu, ktorú položil na stôl, potom sa postavil a začal rozprávať: „ Viem, že ste trochu zmätený pane ale nemusíte sa ničoho báť, tu vám neublížime. Dopočuli sme sa o vašich činoch a úprimne oceňujeme vašu snahu udržať severné teritórium bezpečné. Vaši muži sú spojený na základe idei a spoločnej pomsty tomu monštru. Sledujeme vás už nejaký ten piatok a vidíme, že vaša snaha neprichádza na zmar.“ Tento muž zrejme vedel dosť veľa o našom počínaní no stále neprezrádzal svoj úmysel. Musel som ho zo všetkou cťou prerušiť a požiadať ho, aby prešiel k veci. Spýtal som sa ho: „Ďakujem za tieto chvály ale kvôli tomu tu asi nie som, že ?“. Alor sa pousmial a pokračoval: „ Nie! nie ste.“, pootvoril knihu a ukázal na obrázok paladina, „ viete kto to je?“ postava paladina bola veľká, mal dlhší plno fúz a v ruke držal zdobené kladivo. Keď som uvidel to kladivo hneď som spoznal paladina na obrázku, bol to Uther, Uther Lightbringer. „ Vidím že ho spoznávate, viete prečo dostal prezývku Lightbringer ?“, spýtal sa Alor. Vedel som len to, že prezývku Lightbringer mu vymyslel generál Turalyon po víťazstve v bitke pri Blackrock Spire. „ Áno, je to všeobecne zaužívaná verzia, no viete čo to znamená ?“ Samozrejme že to znamená nosič svetla alebo svetlonoš, ale nechápal som čo to ma spoločné so mnou. „ Je veľmi zaujímavé, že sa vo vašom mene vyskytuje práve tento slovný význam, hoc vo veľmi starom jazyku ale význam to má rovnaký.“ „V mojom mene?“ dosť čudné ale dosť čudné je aj moje meno aspoň kedysi mi to ľudia v Caer Darrow vraveli. „Môžete mi povedať kto Vám dal to meno ?“, jediné čo som mu mohol povedať je, že mi ho dal môj otec, ktorý ma našiel v divočine, som totiž odhodené dieťa. Meno som dostal podľa prvého slova čo otca napadlo a keď pri tom zrazu preletela nebom hviezda bol si istý, že to nebola náhoda. Alor sa pozrel do knihy a potom sa začal prechádzať po hale, až sa zastavil pri jednom z obrazov a povedal: „ Tak predsa si dodržal slovo.“ Nechápal som komu to hovorí ale zrejme postave na obraze. Na obraze bol istý mág, súdiac podľa dlhého plášťu a čarodejníckeho klobúka. Spýtal som sa Alora kto je ten mág na obraze a on mi odpovedal: „ Kedysi dávno v bitke pri Blackrock Spire boli vojská orkov obkľúčené, no Doomhammerovi sa podarilo vyslať dosť početnú skupinu jazdcov, aby napadli nepriateľské vojská zo zálohy a tak by zmarili ich obliehanie. Pri finálnej bitke skutočne tieto oddiely zaútočili zozadu. Vojaci padali jeden za druhým a začala sa šíriť panika, vojsko bolo obkľúčené. Vtedy Uther prosil sily Svetla, aby mu dali moc poraziť tieto démonmi vedené bábky. Utherove modlitby boli vyslyšané. Z rudej oblohy sa predral zlatistý lúč svetla a pohltil prosiaceho hrdinu. Keď sa svetelný lúč stratil Uther posílený Svetlom vydal rozkaz k útoku a sám sa vrhol proti celému oddielu. Rana každého úderu z jeho kladiva zasiahla aj okolitých nepriateľov. Muži zrazu pocítili silnú auru bezpečia a odvahy ktorá z Uthera vyžarovala. Vojská Aliancie boli znovu plné síl a odhodlania, Uther ich povzbudzoval do boja svojimi výkrikmi a údermi svojho kladiva, ktoré boli počuteľné široko ďaleko. No on sám cítil, že každým úderom je slabší a tak dostal zo seba maximum svojej sily. Po víťazstve bol pomenovaný titulom Lightbringer – nosič svetla, bol tak vyčerpaný, že bol na pokraji bezvedomia. Uther poprosil jedného mága menom Samson, aby mu pomohol udržať si silu, ktorá mu bola zverená. Vedel, že ho pomaly opúšťa a tak, než aby stratil nadobudnutú silu, ktorá mohla ešte zachrániť kráľovstvo pred mnohými hrozbami dal Samsonovi príkaz nájsť spôsob ako si ju ponechať. Samson vyrobil dve priesvitné kryštáli, potom povedal Utherovi nech vystrie nad obidva svoje dlane a vsunie do nich silu Svetla, ktorá mu bola daná. Uther ich naplnil silou no sám skoro zase upadol do bezvedomia. Dostali pomenovanie Kryštáli Svetla, obidva boli vkované do Utherovho kladiva. Tým, že držal svoje kladivo v rukách mal silu oboch kryštálov a jeho aura sa sto násobila. No prišiel deň keď Uther prijal do rádu striebornej ruky rozmaznaného Princa Arthasa. Vedel, že jeho dni raz pominú a Arthasa miloval ako svojho syna, preto mu dal zhotoviť špeciálne kladivo do ktorého vložil jeden zo svojich kryštálov. Tým mu nepriamo dal najavo, že raz sa on stane ochrancom mieru a protektorom Lordaeronu, stane sa Lightbringerom. Princ Arthas však zradil Striebornú Ruku i samotný Lordaeron keď si sám pre seba získal rúnový meč Mrazivý Smútok. Svoje kladivo odhodil a nechal ho ležať na mieste kde našiel ten prekliaty meč. Keď sa stal z neho rytier smrti a zavraždil kráľa Terenasa, narazil na Uthera a jeho paladinov. Paladinov porazil a za pomoci jeho ghulov aj samotného Uthera. Uther mohol prežiť no aj keď videl, čo sa stalo z jeho chránenca, zachovával si nádej že sa Arthas spamätá zo svojho šialenstva. Nechcel použiť celú silu ktorá driemala v jeho kladive proti Arthasovi, ničil ňou iba tých odporných ghulov. Na pokraji smrti si Uther uvedomil, že pre Athasa už žiadna nádej nebola, posledné čo pocítil v tomto svete bol dotyk ľadovej čepele rúnového meča v jeho tele. A tak zomrel Lightbringer, no Samson našiel jeho kladivo a schoval ho v Dalarane. Pohroma sa už pomaly blížila k bránam Dalaránu a tak Samson zavolal jedného z agentov Kirin Tor, aby kladivo schoval. Tým agentom som bol ja, jediné čo mi povedal bolo, že Lightbringer sa vráti, aby dal všetko do poriadku, a tak ma poslal s kladivom preč. Kladivo som uložil na tajné miesto pri Utherovej hrobke no zdá sa, že ho Forsakeni našli a odniesli do Undercity. Druhé kladivo je niekde v Northrende no nikto netuší kde.“ Začal som chápať zmysel jeho slov no stále som nevedel ako je možné, že práve môj život je takto usporiadaný spolu s mojim menom. Alor mi povedalm aby som prehľadal Undercity a našiel kladivo, potom sa musím vydať do Northrendu na miesto zvané Dragonblight kde sa nachádza dračí chrám. Tam nájdem odpovede na moje otázky. Zdá sa, že naša debata bola ukončená, Alor sa postavil a odišiel, pri svojom odchode ešte vyslovil slová „Svetlo je pri nás!“. Agenti ma vyprevadili pred jaskyňu odkiaľ som sa vydal späť do Southshore. Deň 19. Prvé čo mi prebehlo ráno hlavou bol môj včerajší rozhovor s Alorom v jeho sídle, stále mi to vŕtalo hlavou. Nemohol som sa poriadne sústrediť ani na dnešné správy, ktoré priniesli zvedovia po nočnej hliadke. Pochopil som len to, že Forsakeni neopustili Tarren Mill a neboli zaznamenané ani žiadne útoky, či prepady. Popoludní som zvolal veľkú poradu, kde sa stretli všetci členovia nášho rádu. Vyrozprával som im môj včerajší zážitok do posledného detailu a nevynechal som ani slovo. V ich očiach som videl novú nádej, presne tú nádej akú človek vidí v očiach väzňa keď má možnosť utiecť z väzenia, v ktorom prežíva peklo. Hneď ako som dopovedal posledne slovo strhlo sa hlasite mrmlanie medzi mužmi až ich musel Helfdan utíšiť svojim mohutným hlasom. Helfdan je jeden z Arathorčanov, skvelý bojovník a stratég, je to poriadny kus chlapa, trochu dlhšie hnedé vlasy, ktoré sa mu trochu vlnia a hnedý plno fúz mu pripisuje veľký rešpekt. Jeho oči majú vždy znepokojujúci výraz, niekto by povedal že až nepriateľský ale keby ho uvidel smiať sa, určite by ho nespoznal. Je mojou pravou rukou a hlavným veliteľom v mojej neprítomnosti. Táto chlapina si zaslúži rešpekt a úctu už len svojím výzorom. Hneď ako skríkol po chlapoch svojim hromovým hlasom, okamžite sa utíšili. Obrátil sa ku mne a spýtal sa ma ako sa chcem dostať do Undercity. Chlapi hneď zbystrili pozornosť a čakali na moje slová. Začal som im vysvetľovať môj plán. Bolo by šialenstvo napadnúť Undercity, nie len preto že nás je na takýto útok málo ale aj preto, že vzťahy medzi Alianciou a Hordou sú už dosť napäté. Ak by sme napadli Undercity začala by sa vojna a to nesmieme dopustiť nie kým žije Arthas. Potrebujeme každého schopného muža v boji proti Pohrome. Musíme sa tam dostať inou cestou, nenápadne a potichu prehľadať mesto. Muži začali zase mrmlať až sa jeden z nich spýtal: „A akou inou cestou by ste sa tam chcel dostať pane?“. Máme plány mesta, ktoré sme našli v Eastern Plaguelands. Skupina elfských mágov, ktorá bola napadnutá istými banditami ich mala pri sebe. Ešte včera večer som vyslal posla do Light’s Hope Chapel kde sú uložené, mal by sa už vrátiť. V tom do miestnosti vbehol muž z kapucňou na hlave a vložil mi do rúk veľký zvitok. Uklonil sa a odišiel, podišiel som do stredu haly a prikázal som priniesť stôl. Odtrhol som pečať a rozprestrel mapu tunelov a kanálov Undercity na stôl. Na mape bol zaznačený dlhý tunel vedúci do útrob Undercity, a jeho vchod bol zaznačený pri západných hradbách Lordaeronu. Chlapi si prezerali mapu a všetci boli očividne dosť zneistený mojim plánom. „ Na túto misiu potrebujem deväť dobrovoľníkov. Kto sa hlási?“. Všetci sa na seba pozerali s neistotou v očiach, až kým Helfdan neprehovoril. „ Ach vy banda murlokov, idem do toho chlape!“ Hneď nato sa prihlásili Roneth a Orwel dvaja bratia z ostrova Theramore, veľmi dobrí prieskumníci a bojovníci, ďalší boli Áron, Izák a Elias paladini zo Stormwindu, a medzi poslednými boli bojovníci Jonas, Dalton a Markus taktiež zo Stormwindu. Požiadal som ostatných, aby opustili miestnosť a venovali sa svojej práci. Prikázal som chlapom zložiť tabardy a ťažké brnenie, musíme byť čo najnenápadnejší a pohybovať sa potichu. Nesmie dôjsť k odhaleniu nášho pôvodu inak by sa začala vojna. Začíname sa pripravovať na našu misiu ... <--- späť na 5. časť | | pokračovať na 7. a 8. časť --->

---

Naspäť do sekcie Povídky


Chcete si povídat o World of Warcraft? Připojte se na náš Discord. Rádi vás uvidíme.