Denník Kapitána 11. kapitola

• djmetla
• 03.12.2011
• Fan Fiction

Prv než začnem písať tento denník sa musím predstaviť, som Queltar jeden z vyvolených Eredarov, ktorí počúvli hlasy Naaru a opustili našu domovinu, som strážca ich moci, ktorú mi darovali a s ktorou pomáham druhým. Pomáham zblúdilým dušiam prísť k láske a dobrote Naaru. Som tam, kde je moja pomoc potrebná a nič za to nežiadam. Som ten, ktorý príde keď všetci ostatní od teba odídu. Akonáhle som sa dopočul o obetiach, ktoré padli vo vojne proti Kráľovi Lichov, vydal som sa do Northrendu prvou loďou, ktorá opúšťala Stormwind. Viem, že obetiam už nepomôžem, ale je mnoho tých, ktorí ešte žijú a sú zdrvení tým čo videli, o čo prišli a o čo ešte možno len prídu. Mojou svätou povinnosťou je podporiť týchto statočných bojovníkov v hodine najťažšej a pomôcť im ako len budem môcť. To je naše poslanie, to je poslanie tých, ktorí zavrhli zlobu a nenávisť, to je poslanie svätých kňazov. Len čo som opustil Stormwind, kde som pôsobil ako kňaz už nejaký ten mesiac, cítil som hlboko vo svojej duši, že táto úloha bude pre mňa osudná. Plavba bola príjemná, až pokým sme sa priblížili k hmlistým horám Khaz Modanu. Odtiaľto nás ďalej sprevádzalo hmlisté až priveľmi upršané počasie, čo je v týchto oblastiach samozrejmosť. Dorazili sme k Menethilovmu prístavu, k základni s námornou flotilou, kde na našu loď nastúpil jeden z rádov verný Krusáde. Nemohol som uveriť vlastným ušiam, jeden z lodníkov mi povedal, že sú to Rytieri Lordaeronu. Tento rád mal veľkú reputáciu, čo sa týkalo bojov s nemŕtvymi na severe. Počul som o nich hovoriť v každej krčme, na každej ulici, po ktorej som prešiel ale nikdy by som si nepomyslel, že ich stretnem osobne. Len čo sa všetci nalodili a zaplnili hlavnú kajutu, dali sa do hlučných rozhovorov. Ticho som sledoval ako sa v priestoroch kajuty tvoril veľký kruh. Každý z nich sedel na stoličke alebo na zemi, predsa len v kajutách prepravných lodí nie je príliš pohodlne. Ich rozhovory sa stále stáčali k blížiacemu stretu s Kráľom Lichov. Niektorí z rytierov vyzerali dosť skúsene, nasvedčovali to ich jazvy, ich pokojná povaha a ich zamyslený pohľad do prázdna. Zrazu sa cela kajuta otriasla a všetci sme padli na zem. Niečo obrovské muselo naraziť do lode, alebo sme do niečoho narazili mi? Pravda bola iba v tom, že znenazdajky sa niekde na nebi vzal netvor, číre zlo a jeden z miláčikov samotného Kráľa Lichov. Mrazivý wyrm! Títo nemŕtvi draci boli pohromou lodí, ktoré smerovali do Northrendu. Všetci muži vybehli na palubu a pokúšali sa beštiu odohnať svojimi lukmi, kušami, či oštepmi, no márna bola ich snaha. Táto beštia nemala kožu ani svaly, aby ju bolo možné zasiahnuť. Tu pomôžu iba kúzla. Mnoho paladinov v tomto ráde zosielali na tohto draka silu Svetla, ktorá tieto beštie odradzovala od útoku a ktorá ich pálila ako démonov slnečné svetlo. Pripojil som svoje sily k týmto statočným rytierom. Wyrm krúžil nad našou loďou a desivým škrekom mrazil každého z nás strachom a neistotou. Na chvíľu odletel a už sa znovu vracal. Tentokrát letel priamo na nás. Len čo bol v dosahu niekoľkých metrov, wyrm zrazu zastal, napriamil sa a začal na nás chrliť jeho ľadový dych. Celá loď bola odrazu uväznená v ľadovom obale. Chceli sme sa pohnúť, no zistili sme, že naše nohy a telá boli spútané v ľade. Jediné, čo nám zostávalo bolo pozerať sa na draka ako sa znova napriamil a odrazu zletel prudko dole. Pomaly sa už dotýkal hladiny mora keď sa zrazu vyrovnal a letel priamo na nás. Pri Svetle! Veď on sa chcel zraziť priamo s loďou, a tým nás poslať do hlbín studeného mora. Tá beštia už nebola ďaleko, už som zase cítil ten ľadový dych, keď tu zrazu ma niečo udrelo do ramena. Vytrhlo ma to z ľadu a ja som padol na zem. Len čo som zdvihol hlavu videl som postavu, ktorá bežala k prove našej lodi. V rukách držala niečo čo žiarilo ako malá hviezda, ako malé slnko v rukách človeka. Wyrm sa priblížil k lodi iba na pár metrov, každý z nás očakával drvivý náraz, no nestalo sa tak. Ten šialenec, ktorý bežal oproti mrazivému wyrmovi vyskočil z provy a zrazu sme len začuli hrozné puknutie, ktoré by som prirovnal hromu na nebesiach. Wyrm z obrovským škrekom preletel nad našimi hlavami v ohromnej rýchlosti, pričom polámal všetky sťažne, ktoré naša loď mala. Rútil sa tak ohromnou rýchlosťou že preletel celú loď a s obrovským šplechnutím skončil v chladnom mori. Rýchlo som sa spamätal z tohto hrozivého zážitku a vypustil som zo seba energiu tak hrejivú, že ľad, ktorý držal moje nohy sa rýchlo roztopil. Hneď som pomohol aj ďalším, ktorých ľad prikoval k palube ako mňa, ale jeden z nich sa len zlostne pozrel na svojich bratov a prikázal im spustiť čln! No jeden z rytierov ho zarazil. „Nie, Helfdan ! toto nemohol prežiť nik na svete!“ „Hovorím, spuste čln, musím sa aspoň uistiť či to prežil.“ Obrovská chlapina, ktorá by nahnala strach každému súperovi, vyzerala, že sa čoskoro rozplače. Na jeho udržanie bolo treba troch mužov. „Nemusíš sa báť priateľu!“ Rýchlo sme sa otočili k ľavej strane paluby, aby sme videli kto prehovoril tak zmoreným hlasom. Bol to jeden z rytierov, ktorý sa jednou rukou držal paluby a dlhé hnedé vlasy mu zakrývali tvár. „Si nažive! Vďaka Svetlu!“ „Vďaka Svetlu! Ale pomôžte mi na palubu inak tu zostarnem.“ Chlapi sa s veľkou radosťou a s malým posmechom vrhali na pomoc tomuto rytierovi, a pomaly ho vytiahli na palubu. Ako sa pomaly odkrývalo celé jeho telo videl som, že v jednej ruke držal veľké obojručné kladivo. To malé žiarivé svetlo nebolo žiadne kúzlo či fakľa, bola to hlavica tohto kladiva, ktorá tak jasne a silno žiarila. Chcel som sa okamžite zoznámiť s naším záchrancom, no bohužiaľ ho všetci rytieri obklopili a chválivím potľapkaním na rameno mu poďakovali za záchranu ich životov. Rytier sa začal obzerať vôkol seba, rýchlym pohľadom prebehol palubu podlahy a usmial sa. V tom sa otočil na chlapov a povedal: „Rýchlo rytieri! Opravme túto loď, nech na nás Arthas nemusí čakať!“ Chlapi hlasným pokrikom dali najavo svoj súhlas a dali sa do opravovania lode. Je veľmi udivujúce, že aj tento rytier, navzdory toho čím si práve prešiel a čo zažil, pomáhal ostatným rytierom pri oprave lodi. Iní by sedeli v teple nejakej kajuty a nechali všetku prácu na svojich mužov, no tento nie. Tento muž si váži svojich spolubojovníkov ako bratov, ak sa trápia oni trápi sa tiež, on nechce aby zaň jeho rytieri položili život, ale on by pre svojich mužov zomrel. Loď už bola čoskoro opravená, stačilo len napnúť plachty a ísť ďalej, no odrazu sa znenazdajky objavila ďalšia loď, hneď ako sme uvideli jej červené plachty bolo nám jasné o koho ide. „Hordská flotila zo vzducholoďami smeruje k nám, pane!“ Tak zaznel hlas s najvyššieho sťažňa. Videli sme ako nás tie krížniky a prepravné lode oboplávali skoro bez povšimnutia aj keď pár narážok sa nám ušlo. V orkštine, univerzálnej reči Hordy, sa moc nevyznám, no pár narážok sa mi podarilo preložiť. Boli to narážky typu, ako by to laicky znelo: „Alianční chudáci! Zbabelci! Ľudskí slaboši!“ Jeden z rytierov sa už neudržal a chcel niečo nahlas vykríknuť, no jeden z nich nazývaný Helfdan mu rýchlo zakryl ústa svojou rukou. Vedeli sme, že stačí jediná spätná narážka a ich krížniky by našu loď okamžite potopili. Ich delá by z lode narobili hromadu plávajúcich trosiek. Ticho sme pretrpeli toto malé poníženie zo strany poniektorých hordských bojovníkov, a keď už neboli na dohľad, dali sme sa do pohybu mi. Pomaly sme sa začali približovali k brehom Northrendu, dlhá chladná noc v tejto ľadovej pustine bola neopísateľná, krásna a tajomná. Bledomodrú a silno modrú oblohu lemovali jasné hviezdy a mesačné svetlo sa trblietalo na nočnej hladine studeného mora. Nádhera! Ako som sa tak prechádzal a pozoroval krásu tejto chladnej noci zistil som, že nie som sám koho táto nádhera vytiahla s tepla kajuty na studenú palubu. Na konci provy sedel náš záchranca. Zamysleným pohľadom sa díval na hviezdy a pod krátkym plno fúzom sa mu lemoval malý úsmev. Pristúpil som k nemu a začal som konverzovať: „Krásna noc, nemyslíte?“ „Áno, je v skutku nádherná.“ „Prepáčte, chcel by som sa Vám ešte raz poďakovať za záchranu môjho života.“ „Nemáš mi začo ďakovať, som rytier, chrániť a obraňovať tých, ktorí sa sami brániť nevedia je moja povinnosť!“ „Aj keby som bol bezbranný ork ?“ Rytier sa pomaly postavil a obrátil sa čelom ku mne, zdvihol hlavu a pozrel sa mi priamo do očí. „Aj keby si ním bol obránil by som ťa, nejde o to kým si priateľu, ide o to čím si! Nakoniec všetky životy sú rovnocenné, ani jeden z nás nie je nadradený alebo podradený, sme rovnocenní.“ Konečne som pochopil, prečo ho jeho muži tak rešpektujú a prečo ho tak veľmi uznávajú. Rytier ma poklepal po mojej pravej paži a málinko zasmial: „Aj keď bezbranného orka som ešte nevidel!“ V tom nás prerušil hlas jedného z lodníkov: „Svetlo na obzore!“ To museli byť určite majáky aliančnej pevnosti Valiance keep v Northrende! Nemýlili sme sa pomaly sa pred nami objavovala veľká aliančná pevnosť, ktorá bola zároveň aj prístavom pre lode, ktoré boli pod aliančným velením. Vysoké kamenné steny obraňovali túto pevnosť a veže týčiace sa na každom rohu týchto hradieb poskytovali veľmi dobrý výhľad na okolitú krajinu a šíre more. Hneď ako sme vplávali do prístavu, začali muži s vyloďovaním a ubytovávali sa v neďalekej pevnosti i v hostinci, ktorý bol svojim pivom vychýrený v celom Azerothe. A tak sa skončila naša plavba a začal nový deň. Deň 19. Začalo svitať, slnko sa pomaly začalo vynárať spod belaso-modrej hladiny a svojimi lúčmi začalo zahrievať moju tvár. Noc strávená v hostinci nebola príliš príjemná, stále bolo počuť hlasy dobrodruhov, ktorí sa v dolnej časti hostinca zabávali až do skorých ranných hodín. Väčšina mužov nevyzerala veľmi odpočinuto, no svitol nový deň a každý z nich čakal na rozkazy ktoré prinesie, ich majster. Rytier bol ubytovaný v hlavnej pevnosti spolu so svojimi najlepšími mužmi, pretože hostinec už bol plný. Muži sa už pomaly schádzali pred hlavnou pevnosťou netrpezlivo očakávajúc začlenenie do armády Argent Crusade. Akonáhle sa dvere pevnosti otvorili, zbadali sme rytiera ako kráča pomaly k nám. Za ním ho nasledovali Helfdan, Markus, Roneth a Orwel, Izák a Áron. Rytier sa postavil pred svojich mužov a rozpovedal im to, čo bolo povedané jemu: „Rytieri, prišla chvíľa, na ktorú ste všetci čakali, počnúc dnešným dňom sa vydáme k bránam Ľadovej Koruny, armáda krusády už prelomila prvú z jej brán a postupuje až do samotnej Arthasovej pevnosti, a my sa k nim samozrejme pridáme! Vyrážame okamžite!“ Hlasy odvážnych bojovníkov sa rozliehali po celej pevnosti a aj tí čo žili pred jej hradbami museli začuť ten hlas odvahy. Všetci tí, ktorí patrili k rádu ale aj náhodný dobrodruhovia, sa začali pripravovať na dlhý pochod skrz túto studenú pustinu. Keď boli všetci pripravení na pochod, prišiel ku mne rytier na svojom kúzelnom koni, ktorý bol obrnený zlatým brnením, a z jeho samotného vyžarovala silná aura odvahy. Pomalým cvalom pristúpil ku mne a povedal: „Tu sa naše cesty rozchádzajú priateľu, choď svojou cestou a nech ti svetlo žehná!“ „Pane, bude trúfalé požiadať ťa o prijatie k tvojmu rádu ? Som vždy potrebný v každej bitke, pomáham raneným a liečim ich silou Svetla, dovolíš mi pridať sa k vám?“ Rytier sa na mňa uprene zadíval a konečne prehovoril: „Tak teda dobre, vitaj v našom ráde, priateľu, takých ako si ty je málo a veľmi sa nám hodíš ale mám jednu podmienku!“ „Akú podmienku, pane?“ Rytier siahol do malej brašne, ktorú mal priviazanú za opaskom a vytiahol malú knihu, pozrel sa na ňu a pomaly mi ju podal. „Píš tento denník a opisuj presne to, čo vidíš a čo sa udeje, ja som veľmi zaneprázdnený povinnosťami a spravovaním rádu, než aby som zaznamenal každý deň svojho života, ale ty mi môžeš pomôcť. V mojom denníku sú opísané mnohé udalosti, ktoré som prežil, ale aj história rádu, pouč sa z neho čo najviac, aby si svoj život nepremárnil ako jeden z mnohých!“ „Rád, pane splním tvoju podmienku!“ „Aké je tvoje meno, priateľu?„ Volám sa Queltar, pane a smiem vedieť tvoje ctené meno, pane?“ Rytier otočil svojho koňa, pousmial sa a povedal: „Lukael!“ <--- späť na 10. časť | | pokračovať na 12. časť --->

---

Naspäť do sekcie Povídky


Chcete si povídat o World of Warcraft? Připojte se na náš Discord. Rádi vás uvidíme.