Edge of Night, 2. kapitola

• Bellatrix
• 29.08.2013
• Oficiální literatura

GILNEAS

„Vpre—“ vykríkol maršal, jeho povel sa prerušil, keď mu guľka z muškety roztrieštila sánku. Múr pred ním bol rozbitý, ale stále poskytoval ochranu pre ostreľovačov ukrytých hore v daždi. Lialo ako z krhly, premočení do nitky sú útočníci a takisto obrancovia. Maršal sa prevalil, strhol so sebou hromadu trosiek ako vrece dreva a zastal nižšie v hustom blate. Tak ako uviaznuté destruktory a povozy tiel jeho delostrelectva, ani jeho oddiely nerobili žiadny pokrok. Každý bežný človek by bol dozaista mŕtvy, ale keďže maršal už bol mŕtvy, zakrátko si vydriapal cestu z bahna, odpľúvajúc pritom zmes krvných zrazenín a krvi zo zvyškov svojej tváre. Na severe, krížom cez dlhý úsek rozbrázdeného poľa, a na druhej strane slabo zahmlenej dažďovej steny, si Garrosh Hellscream snažil dať dohromady, čo sa dialo po celej dĺžke frontu. Videl sivý obrys veľkého Gilneanského múru, uhlopriečne preštrbinovaného obrovskými dierami, kde ho Kataklizma roztvorila dokorán. Keby bol jeho Kor'kron na fronte, šli by priamo skrz. Zavrčal, keď sa Forsaken prieskumná hliadka valila späť skrz bahno, vyčerpaná a porazená. Aj vo víťazstve, Forsaken vyzerali ako mŕtvoly, v porážke, ale vyzerali ešte horšie. „Vaše rozviedky sú neschopné. Poslal som ich trápiť defenzívy múru, a plazia sa späť ako zbití psi.“ frflal Garrosh a ani sa na svojho spoločníka nepozrel. Veľký hnedokoží ork bol ovenčený do svojho najhrozivejšieho bojového odevu, jeho žilnatý, tetovaný biceps vyrážal spod ramenných chráničov s klamy. Hoci stál rovno pred svojim stanom, odmietol cúvnuť ustúpiť z dažďa. Ten kvapkal na jeho mračiacu sa tvári a sčernetú čeľusť. Vedľa mocného orka a schovaný pod baldachýnom stanu vyzeral Master Apothecary Lydon veľmi útlo. Jeho jamkami posiata tvár sa zvíjala pod matnou spleťou fialovosivých vlasov, keď sa snažil formulovať odpoveď, ktorou by si nedocielil ďalšie kolo slovných urážok od náčelníka. „Môžem vás uistiť, že nezostanú nikomu nič dlžní,“ povedal vo vyrovnanom tóne svojím hlasom, drsným a plytkým. „Obrany Gilneanu sa takmer určite zmietajú v chaose.“ „Tak prečo vaše rozviedky krívajú späť namiesto toho, aby sa tlačili vpred?“ Garrosh odkopol sud. Za ním prestálo dážď jeho vlastné vojsko: štyri roty elitných výberových orkských a taurenských bojovníkov podporované piatimi najnezdolnejšími prápormi Orgrimmaru. Tiahli sa cez polia Silverpine, more zelených a hnedých tvárí naprieč horizontom jasne červených zástav. „A kde sú sľubované regimenty z Lordaeronu? Majú obsadiť prielom. Mrháme časom.“ Lydon vždy vedel lepšie rozoberať taktiky s tvrdohlavým náčelníkom, ale stal sa zúfalým, keď už sa hodina útoku blížila. Olízal si sivé pery tmavofialovým jazykom a časom skúsil odpovedať, dúfajúc, že podá zdôvodnenie. „Spomalil ich dážď, bezpochyby, ale mali by doraziť už čoskoro. Sú… úplne… najlepší z Lordaeronu. Samotné jadro našej pechoty a pilier celého nášho snaženia…“ Garrosh sa hánkami pohladil po strane tváre. Zadíval sa do terénu a ako prikovaný sledoval prichádzajúcu pechotu a kavalériu, ako hovoril Lydon. „Ale nemôžete ich len tak poslať priamo do hlavného prielomu v múre,“ pokračoval Lydon. „Je to… škrtiaci bod. Dobre opevnený, ostro sledovaný. Ťažko obrnené jednotky na koňoch by nemohli manévrovať cez prielom: skosili by ich streľbou z muškety. Ale to vy viete—“ „Áno, viem!“ odpovedal Garrosh.“ „Brána je zakliesnená, už ju len vyraziť. Na toto je dobrý váš druh.“ Teraz náčelník pozrel priamo na Lydona, jeho chladné oči sa upriamili na bledožlté svetlo, ktoré zaplnilo Lydonove očné jamky. „Už ste mŕtvoly, je takmer nemožné vás zabiť. Zaberiete škrtiaci bod, prerazíte cestu pre zvyšok Hordy, aby prešiel skrz, odpočinutý a silný. Valiť sa cez most z mŕtvych tiel, ak budeme musieť. Takto sa získavajú opevnenia. Takto sa vyhrávajú vojny.“ Lydon zdvihol dva kostnaté prsty. „Ale ak by sme to mohli použiť… trošička morovej nákazy. Len na získanie prielomu. Nestačí ani urobiť žiadne—len štipku! Viac vyvolať strach a paniku, než skutočné—“ Garrosh chrbtom ruky preťal oblohu, kropiac stan lesknúcim sa oblúkom dažďovej vody, keď vrazil do strany Lydonovej tváre. Lydon sa zapotácal, ako keby ho kopol kôň, ale iba voľou sa mu podarilo zostať vzpriamený po údere. „Ak navrhuješ použiť čo i len štipku tej špiny, ktorú máte ukrytú, spálim vás a vaše kanálové mesto do tla,“ zahundral Garrosh. Otočil sa späť k deju smerom k bojisku. Pokorený Master Apothecary Lydon zamumlal sotva počuteľne: „Áno, náčelník,“ skrz zaťaté zuby. Ale vnútorne zvyšoval zlosť. Kde je Dark Lady, Sylvanas? premýšľal, obracajúc prázdne očné jamky k sivej oblohe. Prečo tu nie, aby čelila tejto beštii? <- zpět na 1. kapitolu | 2. kapitola | pokračovať na 3. kapitolu ->


Chcete si povídat o World of Warcraft? Připojte se na náš Discord. Rádi vás uvidíme.