Příběh Illiadusa

• Hanzik
• 22.09.2009
• Fan Fiction

Obsah:

• 1. kapitola
• 2. kapitola

[odstavec] 1. KAPITOLA - Svetlo

Bol skutočne sychravý deň. Na ruiny Lordaeronu padal slabý dážď. Bolo ticho a kľud. No medzi dávno opustenými múrmi dávno nežil nikto, kto by mohol sledovať zmenu počasia. Bolo ticho. V ruinách býva ticho odkedy bol Lordaeron zničený. A do tohto ticha sa ozvali zvuky krokov. Osamelý krvavý elf kráčal Lordaeronom a spomínal na jeho zašlú slávu. Mohol si pozrieť aj tú terajšiu, pod povrchom. Mohol ísť do mesta Forsakenov, Undercity... Ale nešiel... Dával prednosť Lordaeronu, takému, aký ho poznal. Takému, aký bol, keď si ešte hovoril vysoký elf. Tak ako nemal rád dnešný, znovu-vystavaný Silvermoon. Príliš ruchu, príliš iné. Cítil sa na týchto miestach nesvoj, a tak dával prednosť zašlej sláve oboch miest. A dalo sa tu lepšie rozmýšľať, lepšie spomínať. Aj keď nie všetko boli spomienky veselé, a tie z minulých pár rokov už vôbec nie. Pohroma Nemŕtvych... Plamenná légia... Strata Slnečnej studne a príklon jeho ľudu k chaotickým silám, ktorými vládnu práve démoni Plamennej légie. Práve to bol jeden z jeho problémov. Dávalo mu to síce magickú silu, o ktorú prišiel, aj keď bol vlastne bojovníkom. Ale každý elf sa stal na mágii závislý. No už neveril, že toto bola správna voľba. Po čase začal v podvedomý počuť hlasy. Hlasy, ktoré jak zistil, patrili démonom. A potom sa to stalo. Jeho druhovia chytili bytosť zvanú Naaru, z ktorej sa im podarilo odčerpávať sily Svetla, a tak vznikli prví Rytieri krvi, prví elfskí paladini. Illiadus, ako sa volal tento elf, sa k nim ihneď pridal. Bol to predsa bojovník, v spoločnosti svetla vyrastal a aj bojoval. A taktiež dúfal, že keď bude vládnuť mocou svetla, utíši démonov a bude mať zdroj magickej moci, ktorý potrebuje. Ale nebolo to tak. Násilne odčerpávané sily Svetla ničomu nepomohli. Illiadusovi došlo, že im musí vládnuť prirodzene, a neodčerpávať ich násilne zo stvorenia Svetla. S úmyslom požiadať Naarua, aby mu pomohol vládnuť silám Svetla samostatne, sa k nemu vydal. Nikdy ho neprestal ohromovať. Telo mal zdanlivo tvorené kusmi kovu, ktoré spájalo dokopy svetlo a neustále vydával zvonivé zvuky.

Podišiel k nemu, s úctou v srdci pokľakol a už-už otváral ústa k prednesu požiadavky, keď zrazu medzi zvonivými zvukmi započul v mysli jemný, ale napriek tomu autoritatívny hlas "Nehovor na mňa, lebo to, čo ti poviem, a na čo sa budeš pýtať nie je určené pre nikoho, len pre nás dvoch. Viem v akej veci prichádzaš, a som šťastný, že ďalšie stvorenie našlo cestu ku Svetlu. Počúvaj teda, čo musíš spraviť, aby si sa stal jedno so Svetlom, aby si bol jeho skutočný bojovník, skutočný paladin. Počúvaj, aby si sa zbavil démonov, ktorí sú ti čím ďalej tým viac bližšie..." A Illiadus skutočne počúval, učil sa, a cítil, ako sú hlasy démonov stále ďalej, až zmizli úplne. Zmizli, keď ho Naaru naučil, ako slúžiť Svetlu a ako na oplátku Svetlo prepožičia svoju moc tým, čo nasledujú jeho učenie. Je tomu rok, pomyslel si... Mizivý časový úsek v živote elfa, ale predsa mu to dalo mnohé. Sám zažil desiatky rokov, ale rok, čo bol skutočným paladinom ho povzniesol, dal mu veľa. Ako rozmýšľal nad časom, nad rokmi, nemohol sa pousmiať. Na elfa bol v dobrých rokoch, v prepočte na ľudské merítko staroby tak tridsať, ale i tak boji jeho vlasy plné šedi, a v tvári sa zračili skúsenosti ďaleko presahujúce jeho vek. A skúseností mal naozaj viac, ako ktokoľvek z jeho rovesníkov. Vyznamenal sa jak v bitkách proti Pohrome, tak proti Légii, bol uznávaný medzi druhmi, a dokonca aj medzi veliteľmi. Bol osobným priateľom regenta Quel'Thalasu, a bol mnohokrát ocenený za svoju zručnosť aj generálom elfských hraničiarov, lady Sylvanas, ktorá vedie oslobodený nemŕtvy ľud, Forsakenov, v ústrety novej budúcnosti. Dokázal veci ďaleko za chápaním množstva elfov- dokázal sám prežiť uprostred územia okupovaného Pohromou. Keď sa vrátil po tejto skúsenosti do Silvermoonu, bol niekoľko dní v kóme a zo smrteľného strachu, ktorý prežíval dokopy dva dni na území Pohromy mu vlasy zošedli. Po tom, ako sa prebral, si nepamätal prakticky nič z tých dvoch dní. Zrazu však bol Illiadus vytrhnutý zo svojich myšlienok, pretože započul niečo, čo nikdy na svojich prechádzkach Lordaeronom nepočul.

2. KAPITOLA - Bratstvo

Kroky. A to kroky dokonca dvoch osôb. Spozornel a potichu vytiahol meč. "Kto by sa mohol prechádzať uprostred Lordaeronských ruín?" pýtal sa sám seba v duchu. Posledné roky, odkedy sú elfovia spojencami Forsakenov sa starými ulicami prechádzal viac než často, ale vždy bol sám. A teraz hneď dve osoby? Ako ticho vyčkával, započul hlasy. Hlasy nemŕtvych. Mohli by to byť nemŕtvy z radov Forsakenov, ale musel si byť istý. Vyčkával, a medzitým načúval ich rozhovoru. Zistil že sú to muž a žena. Najprv začal rozmýšľať, či aj nemŕtvy dokážu cítiť lásku, či to nie je len zamilovaný párik, ale nemal čas na to prísť, lebo to v tú chvíľu nebolo dôležité. Tí dvaja sa rozprávali o zrade. O zrade a pomste. "Skrátka im vadil náš prístup.", hovoril ten mužský hlas "Vadilo im, že sme boli sami sebe pánmi, nemali nad nami žiadnu moc, tak sa nás museli zbaviť". "Áno, ale taká zrada? Veď sa spolčili s Hordou, aby nás zabili! Nemali v krvi ani toľko cti, aby nás porazili sami! A naše telá nechali hniť tam kde sme skonali." Doplnila rozprávanie tá žena. "Máš pravdu Hel, a preto jediné čo od nás pocítia bude pomsta!". "Naše bratstvo je na vzostupe, už na to nie sme sami a každým dňom sme bližšie k pomste. Avšak stále nie sme dostatočne...". Čokoľvek chcel ten muž povedať tej žene, tej Hel, nepovedal to, lebo už boli Illiadusovi blízko a on už vedel, že nie sú súčasť Pohromy, preto vrátil meč späť na jeho miesto a vykročil spoza steny, za ktorou stál. "Zdravím vás, ctený Forsakeni. Nebojte sa, neprišiel som s nepriateľskými úmyslami." Po týchto slovách síce zbrane, ktoré sa z čista-jasna objavili obom v rukách, sklonili, ale ani jeden ich nedal späť do pošvy. "Dovoľte, aby som sa predstavil." pokračoval "Som Illiadus, paladin z rodu sin'dorei." Všimol si, ako oboch pri tom mene mierne trhlo. "Illiadus?" spýtala sa s nedôverou Hel. "Áno, toto meno mám po jednom vzdialenom predkovi, ktorý zostal medzi nočnými elfami. Veteránovi Vojny Prstarých a ako som sa dozvedel, tak aj hrdinovi vojny s Plamennou légiou, Illiadovi.

Otec mi o ňom rozprával, a ja dúfam, že ho raz stretnem, aj keď teraz, keď sme s nimi vo vojne je to nepravdepodobné.". " Myslím, že to je nielen nepravdepodobné, ale aj nemožné, drahý sin'dorei.", poedala Hel, pričom slovo sin'dorei vyslovila s poriadnou dávkou sarkazmu. "Ten Illiad o ktorom hovoríš je totiž mŕtvy. "Ako sa to stalo?!" skríkol prekvapene Illiadus. "Viem, že vojnu prežil, a prirodzenou smrťou zomrieť nemohol. O nesmrteľnosť predsa nočný elfovia prišli až po vojne." "Prirodzene, bola to násilná smrť. Zabitý rovnakou zradou, ktorá zabila aj nás. Zabitý zradou Aliancie viac než našimi novými druhmi z radov Hordy." "Vy ste ho poznali?" spýtal sa Illiadus, tento krát on nedôverčivo. "Áno, poznali. Bol naším najlepším priateľom, koniec koncov tak ako každý člen našej kapituly, kapituly Tisíc synov. Bol to skvelý bojovník a musím ti povedať že skonal smrťou hrdinskou." "Takže ty si vlastne jeho rodina?" spýtala sa Hel. "Áno, som. Ale stále ste mi nepovedali vaše ctené mená.". "Iste. Ja som...". " Hel", dokončil za ňu Illiadus. "Áno, Hel, vidím že si zachytil časť našej konverzácie. A tento milý spoločník.." dodala Hel s úsmevom "je Ismael. Bývalý primarcha kapituly. Teraz spoločne vedieme bratstvo Ničitelia Záhuby, ktoré povstalo z popola kapituly. Naším cieľom je pomstiť zradu Aliancie a zároveň smrť našu, aj našich priateľov. Vrátane tvojho predka, Illiada.". Illiadus nepotreboval počuť viac "V tom prípade mi dovoľte pridať sa k vám. Už dávno som nepocítil chuť pravej bitky a je mojou povinnosťou pomstiť preliatu krv môjho predka...Teda aj moju krv, ktorá je vyliata tam kde skonal." Hel sa spikleneckým pohľadom pozrela na Ismaela a potom povedala jedinú vetu: "Neočakávala som nič iné. Vidím, že ste si s Illiadom skutočne podobný. A to najmä správaním. Ako keby som ho počula. Prosím, nahraď jeho miesto po našom boku, verím, že zanedlho bude medzi nami rovnaké puto, aké sme chovali k Illiadovi". "Áno", prisvedčil Ismael. "Už nevládnem mocou Svetla, no stále cítim, že v tebe je usadené. A to nie tak, ako v ostatných krvavých elfoch.

Si jedinečný. Cítim, že ty ho nevyužívaš ako tvoji bratia, ale máš s ním vzťah. A ten je potrebný zo všetkého najviac, pretože ak chceš byť požehnaný, nemôžeš len brať. Musíš aj dávať, ale s radosťou dávať. Tak ako ty. Preto ťa vítam v našom bratstve, ctihodný paladin, spoločne pomstíme smrť nášho spoločného známeho, ktorého telo hnije v zemi pod Plamennými Stepami. Avšak než sa k nám pridáš, musím ti ešte dať prostriedok tvojej pomsty. Nasleduj nás.". Šli do Undercity. Cestou mu Hel s Ismaelom vyrozprávali príbeh ich kapituly, zradu zo strany Aliancie a následne vznik bratstva, ktorého sa Illiadus stal súčasťou. Cesta uličkami bola dlhá, ale príbeh tiež. Keď sa dostali na miesto, k domu Ismaela, dopovedala Hel príbeh sama. Keď skončila, objavil sa v izbe Ismael a v ruke držal obojručný meč. A bol to meč nádherný. Ismael podišiel k Illiadusovi a podal mu ho so slovami: " Tento meč mi jedného dňa dal Illiad. Slúžil mu dlho, no našiel zaľúbenie v jednoručných mečoch, a množné číslo tu je na mieste, pretože bojoval dvomi mečmi, podobnými tomuto. Tento meč mi dal, ako svojmu primarchovi s tým, že keď nájdem niekoho, kto by ho bol hoden, nech mu ho dám darom. A toho som už našiel, pretože kto by bol viac hoden, než jeho vlastná krv?". Illiadus sa úctivo uklonil a prijal tento dar. "Ďakujem ti, je to skvelá práca, jednoznačne nočných elfov. Vidím, že aj po tie roky je udržiavaný...". Na to prepukol Ismael v smiech. "Ha! Práveže vôbec. Po posledný rok bol ukrytý na tajnom mieste, pretože som tušil zradu, a bolo mojou povinnosťou uchovať ho pre bojovníka, ktorému bol určený. Asi sa čuduješ, ako mohol zostať po tak dlhú dobu zachovaný. Odpoveď je prostá: tento meč nesie požehnanie Elune, preto je stále v dokonalom stave, stále dokonale ostrý. Je určený len pre bojovníka s rovnakým srdcom, aké mal pôvodný majiteľ, preto som si teraz už istý, že si hoden prevziať Illiadove miesto. Keď ťa tento meč prijal za nového pána, znamená to, že si rovanký ako starý dobrý Illi: plný cti.

Preto prijmi aj moje požehnanie, aj keď dávno nevládnem silami, ktoré mi boli prirodzené. Vďaka tebe naša vec prijala človeka, ktorý má skutočný dôvod na pomstu. Preto ťa nazývame od tohto momentu našim priateľom, ako sme volali aj Illiada. Preto poď, dnes budeme oslavovať návrat druha, o ktorom sme do dnešného dňa nevedeli. A už zajtra znovu zmaľujeme zem a naše meče krvou nepriateľa!" A tak sa aj stalo. A bratstvo ktoré pojí krvavá pomsta bolo zase bližšie k pomsteniu zrady, vykonanej na nich Alianciou.

| pokračovať na 2. časť --->

---

Naspäť do sekcie Povídky


Chcete si povídat o World of Warcraft? Připojte se na náš Discord. Rádi vás uvidíme.