Unbroken (Chapter 3)

• Mordecay
• 10.09.2014
• Oficiální literatura

Bolo chybou sem prísť. Nič sa nezmenilo. Stále si Krokul - stále si Broken. Nie. Mali by počúvať. Mohol by ich presvedčiť, aby ho počúvali. Koniec koncov mal zjavenie. Nobundo odvrátil pohľad od zhromaždenia do fontány v strede malého námestia. Odtiaľ, od vody požiadal o jasnú myseľ. Zrazu pocítil ako sa mu myšlienky vyjasnili. Poďakoval vode, oprel sa o palicu a pozrel sa do mnohých nesúhlasných pohľadov. Nastal moment trápneho ticha. To je nezmysel! Začul z dola niekoho šepkať. Keď sa poprvýkrát pokúšal prehovoriť, jeho hlas znel slabo a zachrípnuto. Odkašľal si a začal znova a hlasnejšie: Prišiel som aby... aby som vám povedal o- Iba strácame náš čas! Čo také nám môže Krokul povedať?! Ďalšie hlasy s nesúhlasom sa ozvali. Nobundo zaváhal. Jeho ústa sa pohybovali, no hlas sa stratil. Mal som pravdu. Bola to chyba. Otočil sa a pripravoval sa odísť. Pozrel sa do pokojných očí Proroka, ich vodcu, Velena. Velen sa naňho uprene pozrel a povedal: Ideš niekde? *************** Nobundo si sadol na vrchol útesu s výhľadom na spálenú zem. „Nezmenila sa... Koľko rokov to je od poslednej návštevy týchto útesov? Päť rokov? Šesť?“. Bol naštvaný a deprimovaný, keď ich vyhostili na hranice Zangarmarshu, do nového tábora pre Krokul, ako nazývali draenei s touto "chorobou". A práve tu sledoval pustiny Draenoru. Pustiny, ktoré zničili orkskí warloci ich temnou mágiou. Našťastie, v týchto dňoch orkovia neboli hrozbou. Iba zopár orkských skupín sa potulovalo krajinou. Ostatní prešli zvláštnou bránou a zatiaľ sa nevrátili... Vďaka neprítomnosti orkov si draenei postavili niekde v Zangarmarsh mesto. „Mesto, v ktorom nikdy nebudem vítaný“, pomyslel si. Zmeny na Nobundovi a na ostatných pretrvávali. Celé telá mali zmenené. Kopytá, hlavné črty draenei, mali zdeformované. Niektorým sa dokonca zhoršilo myslenie. Nekomunikovali s ostatnými, iba sami so sebou. Týmto sa hovorilo Lost Ones. Jedného dňa utiekli z tábora a nikdy sa nevrátili. Medzi prvými, kto to urobil bol Estes. Korin tak ostala iba s jedným spoločníkom z tej strašnej noci, Heracom. „Dosť!“ pomyslel si. „Musím prestať myslieť na nás... a musím začať robiť to, kvôli čomu som sem prišiel.“ Zavrel oči, natiahol ruky a všetky myšlienky nasmeroval k jedinému cieľu, k Svetlu. „Dovoľ mi hriať sa v tvojej sile!“ Nič. „Skúsim ešte raz... silnejšie.“ Sústredil každý kúsok koncentrácie. „Nobundo!“ Skoro vyskočil z kože, keď počul svoje meno. Otvoril oči a pozrel sa na oblohu a okolo seba. „Konečne som ťa našla.“ Otočil sa a zbadal Korin. Potriasol hlavou a vydýchol si. Pristúpila a posadila sa vedľa neho. Vyzerala zmätene. „Ako sa máš?“ Opýtal sa „O nič horšie, než obvykle.“ Nobundo čakal dlhšiu odpoveď, no Korin len hľadela na výhľad. Tajomná postava vykukla spoza kameňa, kde ich sledovala a počúvala... „Chceš mi niečo povedať?“ Korin sa na moment zamyslela. „Ale áno!“ nakoniec odpovedala. „Nový člen dnes prišiel do tábora. Povedal, že orkovia sa zoskupujú... Pripravujú sa na niečo... Ich noví velitelia sú... ako ich nazývajú? Tí, ktorí robia temnú mágiu?“ „Warlock?“ „Áno. Myslím, že sú to oni.“ Postavila sa a vykročila dopredu. Zastala na okraji útesu a zamlčala sa. Tajomná postava, tak ako aj prišla aj odišla - potichu, bez povšimnutia... „Po krátkej chvíli sa ozvala. Jej hlas znel čudne. Čo myslíš, že by sa stalo, ak by som urobila jeden krok dopredu?“ Nobundo zaváhal, nebol si istý či žartuje, alebo nie. „Myslím, že by si spadla.“ „Áno moje telo spadne. Ale niekedy premýšľam, či by môj duch mohol... lietať? Nie, to nieje to slovo. Ísť vyššie a vyššie.“ Nobundo zauvažoval. „Vznášať sa?“ „Áno! Moje telo by spadlo, no môj duch by sa vznášal.“ O pár dni neskôr sa Nobundo prebudil na bolesť hlavy. Rozhodol sa, že si zoberie zopár rýb z predchádzajúcej noci. Keď vyšiel z jaskyne všimol si, že sa ostatní zhromaždili a hľadeli do neba. Vyšiel z pod huby a zdvihol hlavu. Ústa sa mu otvorili. Trhlina sa objavila na rannej oblohe... Bola to nejaká prúdiaca energia, ktorá ich oslepovala. Po chvíli sa zachvela. "Tancovala" na oblohe ako obrovský plaziaci sa had. Zem sa začala chvieť. Chvenie zosilnelo, čo spôsobilo, že všetci popadali do bahna. Po pár minútach chvenie skončilo... Korin len zašepkala - „Náš svet sa blíži ku koncu.“ Nasledujúci deň sa Nobundo vrátil k svojej činnosti. Vyšiel na kopec, kde sledoval oblohu. Čierne mraky sužovali krajinu „Obloha sa zbláznila.“ Pomyslel si. Na mieste kde stál, boli veľké trhliny, z ktorých šiel dym. Taktiež zbadal veľké kusy zeme, ktoré poletovali krajinou... „A to ticho? Ako keby všetky zvieratá umreli alebo sa niekde schovali“ Začudoval sa. Zrazu sa mu zdalo, že je niekto pri ňom. Poobzeral sa no nikoho nenašiel. Myslel, že prichádzala Korin. Ešte raz sa pozrel na hrôzostrašný výhľad a odišiel naspäť do tábora. Čas ubiehal rýchlo a život pokračoval. Najnovšie správy, ktoré dostali boli, že celé krajiny boli zničené, napriek tomu svet prežil. Zničený, rozdelený, sužovaný... Ako prežil svet, prežili aj Broken. Jedli orechy, korene rastlín a ryby z močiara. Najhoršie bolo, keď prišla búrka. Zničila im ich úkryty, zásoby a ich osobné veci... Ale prežili. Ako ročné obdobia plynuli, zvieratá sa vrátili do krajiny. Hoci niektoré druhy pred rokmi ešte neexistovali, pre Broken to znamenalo potravu. Ak lovci z tábora chytili nejaké zviera, znamenalo to mäso a plné žalúdky Broken. Takto oni... prežili. Aspoň väčšina z nich. Herac zmizol pred pár dňami. Bol odmeraný a zároveň zmätený. Hoci Korin o ňom nechcela hovoriť, spolu s Nobundom vedeli, že sa mení na Lost One. Herac bol posledný ochránca Korin z tej strašnej noci o Shattrath. Nobundo s ňou súcitil a zároveň sa obával, že by on mohol dopadnúť rovnako. „Čo ak stratím nad sebou kontrolu? Čo ak sa jedného dňa vyberiem do neznáma?...“ Pokračoval v každodennej prechádzke na neďalekú horu. Dúfal, že pokáním docieli, aby naňho Svetlo opäť svietilo. No bez úspechu... Každý deň sa vrátil do tábora sklamaný... A každú noc prežíval nočné mory... Nobundo stál pred bránami mesta Shattrath. Kým búchal na bránu, výkriky žien a detí sa ozývali nočnou oblohou. Udieral, až kým mu ruky nezačali krvácať. Vo vnútri ženy a deti umierali pomalou a strašnou smrťou. Postupne výkriky prestali. Ostal iba jeden výkrik... Nobundo ho rozpoznal. Bol to výkrik, ktorý počul, keď utekal zo Shattrath cez Terrokrar Forrest. Čoskoro aj ten krik ustál a neostalo nič, len ticho. Vzdialil sa od brány a pozrel sa na svoje zničené telo. Začal sa triasť a plakať, čakajúc na prebudenie. Zrazu sa ozval vŕzganie brány. Otvorili sa. Nobundo prekvapene pozrel na bránu. „To sa nikdy pred tým nestalo. To je nové. Čo to znamená?“ Za bránou bolo prázdne Lower City, osvetlené ohňom. Nobundo vstúpil dovnútra. Rozhliadol sa, no neboli tu žiadne mŕtve telá, žiadne stopy po krviprelievaní iba pár zbraní pri ohni. Ozval sa hrom a zacítil kvapky dažďa na ruke. Urobil krok dopredu a brána sa zatvorila. Počul zvláštne zvuky... Bol pripravený hodiť kus dreva, no v tom zbadal ženu. Dážď pretrváva... Usmial sa, no keď zbadal rez na jej krku a modriny na tele, tak mu úsmev rýchlo zmizol. Jej ľavá ruka visela ochabnutá a pohľad mala neprítomný. Keď sa priblížila, zistil... „Shaka?!“ Z tmy sa vynorili a pridali k Shake ďalší draenei. Oči mali čierne a na ich telách boli príšerné rany. Vietor zosilnel a dážď sa zmenil na mohutný lejak. Jedna za druhou sa zohli a zodvihli zbrane zo zeme. Nobundo schytil pochodeň... „Chcel som vás zachrániť! Nemohol som urobiť nič!“ Chcel zakričať, no slová neprichádzali. Zrazu sa nemohol hýbať... vietor opäť zosilnel... a vytrhol Nobundovi pochodeň z ruky... ženy sa priblížili... oheň zhasol a Nobundo sa ocitol v úplnej tme... čakal... a zrazu... ľadový stisk mu chytil ruku... Nobundo zakričal... A prebudil sa. Cítil sa vyčerpaný, viac unavený, ako keď šiel spať. „Sny si vyberajú svoju daň...“ Vyšiel von a pomyslel si, že by mu skorá ranná prechádzka urobila dobre. „Možno Korin už nebude spať... pôjdem za ňou a porozprávame sa.“ Šiel na miesto, kde sa ostatní Broken zhromaždili na raňajky. Spýtal sa jedného, kde by mohla byť. „Odišla.“ „Odišla? Kde? Kedy?“ „Pred chvíľou. Nepovedala kde. Správala sa čudne... povedala že bude - čo to bolo za slovo?“ Broken sa odmlčal a premýšľal. Po chvíli povedal. „Presne to. Hovorila, že sa ide vznášať.“ Nobundo bežal tak rýchlo ako len vládal. Keď dobehol k hore, vykašliaval hustý zelený hlien a jeho nohy sa triasli. Zdvihol hlavu a tam ju zbadal... Stála tam na okraji útesu, pozerajúc sa nadol... „Korin!!! Niééé!!!...“ Otočila sa, pousmiala sa, potom sa otočila a ticho sa hodila dopredu. Zmizla v hustej hmle. „Prišiel som neskoro...“ „Opäť som zlyhal... Nedokázal som zachrániť ženy zo Shattrath a teraz ani Korin. Silno zavrel oči a sústredil svoju myseľ na Svetlo. Prečo?! Prečo si ma opustil?! Prečo ma naďalej trápiš?! Neslúžil som ti poctivo?!“ Stále žiadna odpoveď. Iba jemný vetrík sušil slzy na Nobundových lícach. „Možno Korin mala pravdu...“ Nobundo vedel prečo urobila to čo urobila. Nechcela sa stať Lost One. „Možno našla jedinú cestu ako sa tomu vyhnúť... V tomto svete pre mňa neostalo miesto... Bolo by to také jednoduché... ísť rovno... urobiť zopár krokov... a ukončiť to utrpenie...“ Neďaleko neho postava vykukla spoza kameňa. Chystá sa zvolať... Vyhostený jeho vlastnými ľudmi, opustený Svetlom, utrápený dušami mŕtvych, teraz zistí, že sa nemôže vzdať. Vánok zosilnel a odhodil Nobunda od útesu. Počas pádu počul slovo - „Všetko...“ Nobundo napäto počúval. Myslel si, že stratil zdravý rozum, že sa s nim jeho myseľ zahráva. Postava pri skalách sa ukryla a potichu sledovala... Vietor sa zdvihol - „Všetko čo je...“ „Viac slov?! Čo to je za šialenstvo?! To nebola práca Svetla. Veď Svetlo "nehovorí"! To je niečo nové, niečo zvláštne.“ Posledný náraz vetra sa prehnal okolo útesu, čo prinútilo Nobunda sadnúť si. „Všetko čo je... je živé.“ Po tých všetkých rokoch prosenia, konečne dostal odpoveď. No nie od Svetla... Ale od Vetra. Nobundo počul o orkských praktikách, ktoré sa zaoberali elementmi zeme, vzduchu, ohňa a vody. Jeho ľud sa stretol s touto silou a orkmi, ktorí túto silu používali - Šamanmi. No to bolo ešte pred dávnymi vekmi. Pre draenei boli tieto praktiky neznáme. Počas nasledujúcich dní sa vrátil na na útes, kde počúval šepot od vetra - ubezpečovanie, že nikdy nebol sám, sľuby o vedomostiach. Niekedy hlas vetra znel pokojne, no niekedy bol nepokojný. V Nobundových myšlienkach boli stále pochybnosti, či sa po tom všetkom nezbláznil. Na piaty deň sa opäť vybral na útes. Sadol si, zavrel oči a premýšľal. Zrazu začul obrovský rachot, ako keby udrel hrom. No obloha bola čistá. Otvoril oči a pred ním sa zjavil oheň. Plamene sa rozšírili a Nobundo v nich mohol vidieť zvláštne, meniace sa rysy. Oheň prehovoril, znelo to ako silná búrka. Choď do hôr Nagrandu. Tam nájdeš miesto, kde sa tvoja prává cesta začne. Nobundo začal uvažovať - „Aby som sa tam dostal, musím prejsť táborom "prirodzených", kde môj druh má zákaz vstupu.“ Oheň sa priblížil k Nobundovi. Zrazu zacítil teplo - „Nespochybňuj príležitosť, ktorá sa ti naskytla.“ Oheň ustúpil. „Kráčaj so vztýčenou hlavou, už nie si sám.“ Neďaleko od neho ho jeho dlhoročný prenasledovateľ opäť sledoval z úkrytu. Hoci nemohol počuť to čo Nobundo, mohol vidieť tancujúci oheň. Ak by sa Nobundo pozrel do očí prenasledovateľa, uvidel by absolútny úžas. Počas nasledujúcich dvoch dní sa Nobundo vybral na náročnú cestu. Doprevádzal ho aj vietor. Za ten čas mu vysvetlil, že orkskí šamani používali silu elementov, ale keď orkovia začali praktizovať temnú mágiou, tak s nimi elementy prerušili spojenie. Mohol sa dozvedieť viac, no ich komunikácia bola ťažká. Na niektorých miestach cesty sa mu zdalo, že započul kroky. Vždy, keď sa otočil, sa mu zdalo, že niekto alebo niečo čo ho sleduje sa práve niekde ukrylo. Premýšľal, či to môžu byť elementy, alebo halucinácie v jeho hlave. Po náročnej ceste sa konečne dostal do tábora "prirodzených". Slnko už dávno opustilo nebo. Zaiste strážcovia tábora sledovali ako sa približuje. Pristúpil bližšie, no strážcovia ho zastavili. „Čo tu robíš?! “ Opýtal sa jeden zo strážcov. „Mienim tadeto prejsť do hôr.“ Objavili sa ďalší členovia tábora s ostražitým pohľadom. „Máme jasné rozkazy! Žiadny Krokul nesmie do tábora! Musíš ísť inou cestou.“ „Neželám si ostať v tábore, iba prejdem.“ Urobil krok vpred. Strážca sa postavil pred neho a postrčil ho dozadu. „Povedal som ti -“ V tej chvíli sa ozval silný rachot hromov a nad táborom sa objavili čierne mraky. Vietor, ktorý krúžil okolo Nobunda odhodil strážcov do blata. Nobundo celý prekvapený povedal - „takto je to mať na svojej strane elementy.“ Usmial sa a vyrazil do tábora. Členovia tábora sa rýchlo ukryli do jaskýň. Ostatní strážcovia sa len naňho so strachom pozerali. Nobundo si ich nevšímal a pomaly šiel cez tábor, opierajúc sa o svoju palicu, až kým nedošiel k východu. Draenei ostali šokovaní, vydesení a zmätení. Po minutí tábora sa postava, ktorá sledovala Nobunda konečne ukázala. Vystúpila spoza obrovskej huby. Neodvážila sa ísť ďalej, koniec koncov bol to Krokul. Udalosti, ktorých bol Akama svedkom zmenia jeho život a budúcnosť Draenoru... Po jeho prebudení z dlhého spánku cítil len zúfalstvo a strach z budúcnosti. No videl to, čo tento Krokul urobil, videl silu elementov. Pocítil nádej. Vďaka novo-objavenej nádeji sa otočil a ticho odišiel späť do močiara... Po pár hodinách cesty Nobundo uvidel zeleň, no bol unavený. Keď spomalil tempo, vietor mu dával silu a tlačil ho dopredu. Ako sa tak blížil k horám, v jeho hlave sa ozývali hlasy: jeden tenký, zrejme hlas vetra a druhý hlučný, hlas ohňa. Zdali sa byť chaotické - „Dosť! Nemôžem pochopiť všetko naraz!“ Došiel ku kopcu... Využil všetkú silu, ktorá mu ostala a prekročil kopec. Zbadal nádherný výhľad. Toto bola časť Draenoru, ktorá nebola zničená. Boli tu krásne záhrady a vodopády. Je to jediné miesto, ktoré sa vyhlo vplyvu démonov. „Musíš im odpustiť. Už je to dávno, čo ovplyvňovali nejakého šamana. Sú nahnevaní, zmätení a stále sa spamätávajú z úderu zo strany orkov.“ „Skaza“ Povedal a vstúpil na tiché a pokojné miesto. Kľakol si a napil sa vody z jazierka. Zrazu sa cítil ako znovuzrodený. Myšlienky mal úplné pokojné. Hlas, ktorý mu odpovedal, bol teraz jasný, pokojný a priamy. „Ja som bola najmenej ovplyvnená činmi orkov. To, že sa rýchlo adaptujem je potrebné, lebo tvorím základy života.“ „Voda.“ „Vitaj. Tu v tomto pokojnom útočisku elementy prežívajú v relatívnom pokoji a tak bude tvoja príprava jednoduchšia. No pravé vedomosti a pochopenie bude trvať roky, kým sa to naučíš... Ak nás budeš rešpektovať, nikdy ťa neopustíme.“ „Prečo ste si ma vybrali?“ „Skaza nás priviedla do zmätku a neistoty. Na nejaký čas sme boli "stratení". V tebe sme vycítili "spriaznenú" dušu - zmätenú a zanedbanú. Trvalo nám nejaký čas, kým sme ťa dokázali znova osloviť. Keď sa nám to podarilo, dúfali sme, že budeš dostatočne... vnímavý.“ Nobundovi sa to vzdalo až príliš dokonalé, aby to bola pravda. „A čo Svetlo? Azda zatracuje túto novú cestu? Prečo sa mi postavil chrbtom? Bol to test?“ „To riziko by bolo vhodn-“ „Budem môcť využívať sily, aby som mohol pomôcť svojim ľuďom??“ „Áno. Vzťah medzi elementmi a šamanom je úzko spojený. Vplyv šamana nás upokojuje a zjednocuje zatiaľ čo náš vplyv dodáva silu šamanovi. Keď nás budeš potrebovať, môžeš nás povolať. Ak elementy budú považovať, že nastal čas, pomôžeme ti. Takto by si mohol pomôcť... Ale! Aby si nás dokázal povolať, budeš musieť prejsť výcvikom.“ Trvalo roky kým sa naučil pochopeniu sily elementov. Počas týchto rokov sa všeličomu priučil - zistil význam každého kúsku zeme. Od najväčšieho tvora z Draenoru, až po najmenšie zrnko piesku. Zistil, že všetko je súčasťou života a cítil, že všetko okolo neho je súčasťou jeho bytia. Elementy dodržali dohodu. Mohol využívať ich sily. Od Vody sa naučil jasnej mysle a trpezlivosti. Konečne po toľkých rokoch mal čistú a jasnú myseľ. Od Ohňa získal získal záujem porozumieť životu a túžbu prekonať všetky prekážky. Od Zeme získal oceľovú vôľu a neotrasiteľné odhodlanie. A od Vetra sa naučil odvahy a vytrvalosti, ako siahnuť na dno svojich síl a tak poraziť nepriazeň osudu. Napriek tomu všetkému Nobundo cítil, že elementy majú pre neho ešte nejaké znalosti, na ktoré ešte nieje pripravený. A... Stále mal nočné mory. Noc čo noc sa stále ocitol pred bránami Shattrathu, búšiac na bránu. No teraz keď došiel ku ohňu mŕtve ženy doprevádzala aj Korin. Ozval sa hlas Vody: „Máme pocit, že si stále... v rozpore.“ „Áno.“ Odpovedal. „Som prenasledovaný duchmi zo Shattrath. Môžu mi elementy nejako pomôcť?“ Rozpor nesúvisí s duchmi, ktorí odišli, ale v tebe v tvojom vnútri. Tento rozpor si musíš vyriešiť ty sám. Bude tento vnútorný boj brániť môj potenciál šamana? Okolo neho sa zhromaždili elementy s úsmevom. Najpokojnejší element Vody povedal: Tvoj rozpor sa odráža na oblohe, v zemi pod tebou, vo mne a najmä v Ohni. Je to odraz prírody, ktorý tvorí večný boj na dosiahnutie a udržanie rovnováhy. A kvôli tomu sme tu my. Nobundo sa na chvíľu zamyslel: „Bez ohľadu na to, aká ďaleká je moja cesta, myslím, že pravé pochopenie spočíva v znalostiach, že cesta nikdy nekončí.“ „Dobre... Veľmi dobre. Nastal čas, aby si urobil ďalší krok... jeden z najdôležitejších.“ „Som pripravený.“ „Zavri oči.“ Zavrel ich. Cítil ako sa krajina ničí a ako ho elementy opúšťajú. Jeho myseľ sa ocitla v Shattrath, opustená v tme. Potom pocítil... niečo. Niečo veľmi iné od ostatných elementov. Nesmierne to cítil, studené, no nie nepriateľské. V jeho prítomnosti sa cítil byť veľmi veľmi malý. Potom začul mnohé hlasy. Pokojné hlasy žien a mužov všade okolo neho... Otvor oči. Otvoril ich. A opäť pocítil pocit zníženia, bezvýznamnosti ako keby bol svedkom temného, nikdy-nekončiaceho sa priestoru, zaplnenej nespočetnými svetmi. Niektoré ako Draenor, niektoré pokryté ľadom, niektoré naplnené vodou, niektoré bez života a neúrodné. A zrazu Nobundo pochopil... Pochopil silu elementov. Zistil, že Draenor nie je jediným svetom a že každý svet ma svojich elementov, ktorých by mohol povolať. Zistil, že ďaleko v prázdnote existuje ešte jeden element, ktorý spája svety... Mohol ho povolať, no v tomto bol neskúsený. Toto bolo len malá ukážka pravého pochopenia... Zjavenie. <--- späť na kapitolu 2 | | pokračovať na kapitolu 4 --->
Chcete si povídat o World of Warcraft? Připojte se na náš Discord. Rádi vás uvidíme.