Edge of Night, 1. kapitola

• Bellatrix
• 09.08.2012
• Oficiální literatura

ICECROWN

Sylvanas Windrunner sa plaví v mori pokoja, fyzické vzrušenie nahradila čistota citu. Dokáže pochopiť dokonalé šťastie, vidieť radosť, načúvať pokoju. Toto je jej posmrtný život, jej osud. Večné more, v ktorom našla samú seba potom, čo padla brániac Silvermoon. Patrí sem. S každým rozpamätaním sa jej spomienka na toto miesto stráca. Zvuk sa stáva vzdialený, teplo chladnejšie. Predstava na seba berie bledosť polozabudnutého sna. Avšak s jasnosťou vzbudzujúcou hrôzu, spomienka vždy končí tak isto: duša Sylvanas je vytrhnutá z tela. Tá bolesť je taká silná, že necháva jej dušu rozorvanú navždy. Uškŕňajúca sa tvár Arthasa Menethila, s jeho krivým úsmevom a mŕtvymi očami, sa chtivo na ňu díva pri tom, ako ju ťahá spať do sveta. Znesväcuje ju. Jeho smiech—ten neprirodzený smiech—spomienka naň jej naháňa husiu kožu! * * * * * "Ty sukin syn!" zakričala Sylvanas, odkopujúc zničený kus Lich Kingovho stuhnutého brnenia. Jej hlas, prázdny a hrozný, podľahol hystérii jej nenávisti. Zvuk sa ozýval na druhej strane vrchov Icecrownu, valiac sa cez údolia ako sýta hmla, ktorá navždy mátala toto hrozné miesto. Odvážila sa sem, sama, k jeho bývalému sídlu moci. K samému vrcholu Icecrown Citadely, kde sa zamrznutý trón rysoval na planine bieleho ľadu. Samozrejme, že ten egoistický chlapček, ktorého poznala, by sa usadil sem, na vrchol sveta. Lenže kde je teraz? Zničený. Už nemohla cítiť jeho zlú vôľu siahajúcu za hranice jej vedomia. Jeho rozbité brnenie ležalo na kusy na bielom vrchole, pred jeho trónom, ktorý bol obklopený sčernetými kusmi stuhnutej krvi, pozostatkami tých, ktorí ho nakoniec zrazili na kolená. Sylvanas ľutovala, že tam nebola, aby ho videla zlomeného. Zdvihla rozbitú rukavicu práve tej ruky, ktorá raz zvierala Frostmourne. Konečne je mŕtvy. Ale prečo sa cítila vo vnútri taká prázdna? Prečo ju išlo rozhodiť od zlosti? Hodila rukavicu z vrcholu, sledovala, ako sa stráca vo víriacej sa hmle. Nebola sama. Deväť mihotajúcich sa duší obklopilo vrch. Ich zamaskované tváre sa otočili k nej, ich prchavé podoby sa upínali hore na pôvabných nehmotných krídlach. Boli to Val'kýry, bojovníčky minulosti, kedysi zotročené vôľou Arthasa. Prečo zostali na tomto mieste? Sylvanas to nevedela, ani sa o to nezaujímala. Držali sa bokom ostávajúc úplne nemé, dokonca aj keď Sylvanas kričala a zúrila. Pozorovali ju celý ten čas? Súdili? Nevšímala si ich a brodila sa snehom k samotnému sídlu Arthasovej moci. Niekto iný sedel na vrchole trónu. Sylvanas si spočiatku myslela, že to bola Arthasova mŕtvola vystavená na posmech na tomto čestnom mieste a uzavretá v kuse ľadu, ale silueta postavy bola celkom iná. Pristúpila k trónu a rukou zotrela povrch ľadu, hľadiac na skreslenú postavu vo vnútri. Človek, áno. Rozoznala tvar plátových ramien Aliancie. Avšak telo bolo značne obhorené, rany boli otvorené ako na pečenom mäse. Mal Arthasovu korunu—a jeho oči; tá iskra vedomia... Nahradili ho. Nový Lich King sedel na tróne! Znovu sa Sylvanas rozkričala, šok prerastal vo výbušný hnev. Prudko mlátila dlaňou o ľad, potom päsťou. Ľad praskol. Nehybná tvár sa roztrieštila vo vnútri za pavučinou prasklín. Jej rev zoslabol, strácajúc sa naprázdno do hmly, ktorá zahalila vrchol. Nahradili ho. Znamená to, že vždy musí byť Lich King? Hlupáci. Naivne sa domnievajú, že ich bábkový kráľ by niekedy nezačal obracať svet vo svoj vlastný prospech? Alebo horšie: stal by sa údernou zbraňou pre niečo ešte viac desivejšie. Bol to trpký úder. Očakávala, že sem príde ako víťaz, nie že zistí ďalšiu porážku. Bolo to klamné víťazstvo. Odtiahla sa od trónu, vzpriamila sa, a prijala fakt, že kolobeh pokračuje. Arthas bol mŕtvy. Čo na tom, ak iné telo obsadilo jeho prázdny trón? Sylvanas Windrunner mala svoju pomstu. Predstava, ktorá poháňala ju a jej národ celé roky, bola nakoniec uskutočnená. Ani jediným kúskom svojho vyschnutého, živého tela sa nezaujímala kam ten svet dospel. Teraz bolo po všetkom. Časť jej ja bolo prekvapené, že je ešte stále poblíž bez jeho pretrvávajúcej prítomnosti ťahajúcej sa v kútiku jej mysle. Cúvla od trónu a pomaly sa obrátila preskúmať chladný sivý svet okolo nej. Jej myšlienky sa vrátili do onoho miesta blaženosti, jej polozapamätaného záblesku toho, čo leží ďalej. Domov. Bol čas. Pomaly si brodila cestu k nerovnému okraju ľadovej plošiny. Tisíc stôp nižšie ,zahalený oblakmi, ležal les rozbitých saronite hrotov, ktorý prehľadala už skôr. Samotný pád ju nemohol zabiť: jej živé telo bolo takmer nezničiteľné. Avšak hroty, spevnené krvou Starého Boha, by nielenže roztrhali telo na kusy, ale tak tiež by zničili aj dušu. Túžila potom. Návrat k pokoju. Práca, ktorú začala v lesoch Silvermoonu bola nakoniec zavŕšená smrťou Arthasa. Stiahla luk z ramena a hodila ho stranou. Zahrkotal o hrboľatý ľad. Potom strhla tulec. Šípy z neho vypadli, kaskádovito padajúc dolu stranou Icecrown Citadely, miznúc jeden po druhom do hmly. Prázdny tulec dopadol ticho na zem k jej nohám. Jej potrhaný tmavý plášť, oslobodený od odhodenej výzbroje, začal šľahať okolo krku v mrazivom vetri. Nemohla cítiť chlad, len tupú bolesť. Onedlho by necítila nič. Už cítila, ako jej duša dosahuje pokoj prvýkrát za takmer desať rokov. Jej váha sa preniesla k okraju prepadliska. Zavrela oči. Keď v tom sa jedna Val'kýra ticho otočila tvárou k nej. 1. kapitola | 2. kapitola ->


Chcete si povídat o World of Warcraft? Připojte se na náš Discord. Rádi vás uvidíme.