Vendetta - Odhalenie

• Hanzik
• 22.09.2009
• Fan Fiction

Obsah:

• 1. kapitola
• 2. kapitola

[odstavec] 1. KAPITOLA - Cesta cez Plaguelands

V Plaguelandoch bolo skoro poludnie, no kľudne by mohla byt aj najhlbšia noc. Hustá, nepreniknuteľná hmla halila v tejto krajine všetko, aj slnko, ktoré ako chladný disk brázdilo oblohu a dodávalo len minimum svetla, o teple ani nehovoriac. Na tomto území sa pohybovali takmer výhradne vojenské sily Kultu Zatratených a Pohromy, tak ako proti nim bojujúce sily Argent Dawn, mužov a žien co prisahali, že Pohromu nemŕtvych zničia raz a navždy. S podobnými cieľmi bojovali aj členovia Scarlet Crusade, avšak tí vojnu vyhlásili všetkým potencionálnym nositeľom nákazy. Teda každému, kto nenosí na hrudi symbol tejto krížovej výpravy.

Toho dna tu bol ale aj niekto iný. A spoločenstvo, bratstvo, ku ktorému patril, malo za cieľ jediné – pomstiť zradu spáchanú na nich, na kapitule Tisíc synov, jak Alianciou, ku ktorej kedysi patrili, tak aj niektorými členmi Hordy.

Illiadus, člen bratstva Ničitelia Záhuby, bol na polceste medzi Silvermoonom a Undercity. Teleport, ktorý medzi týmito mestami funguje nevysvetliteľne zlyhal a keďže jeho poslanie nenieslo odkladu, musel sa, chtiac-nechtiac, vydať cez krajinu, kde takmer prišiel o rozum, kde zabudnutý a sám blúdil a bojoval dlhšie, než by ktokoľvek dokázal. Aspoň to si zatiaľ myslel. Cesta touto bezútešnou krajinou ho nútila spomínať. Prišiel o celú svoju jednotku, o priateľov, dokonca aj o svojho brata, Banea, ktorí bol spolu s ďalšími hraničiarmi v jeho jednotke. Spomínanie ho však pripravilo o sústredenie. Jeho kôň sa postavil na zadné, v krku zabodnutý šíp z hnijúceho dreva, hrdzavou násadou a vyplznutým perím. Bol to šíp veľmi starý, preto predpokladal, že patrí jednému z kostlivých lukostrelcov. Padol z koňa a snažil sa dostať z jeho dosahu tak rýchlo, ako mu to len jeho plátová zbroj dovoľovala. Obojručný meč, dedičstvo po predkovi mal v rukách skôr, ako kôň dopadol na zem. Útočník nemohol byť ďaleko, no bez koňa by pravdepodobne zomrel aj tak, preto sa k nemu rýchlo otočil, vytrhol šíp a silami Svetla, ktorými vládol rýchlo uzdravil ranu.

Šťastie mu prialo, pretože pohyb za svojím chrbtom spoznal práve vtedy, ako dokončil uzdravovanie. Len rýchle reflexy bojovníka mu zachránili život, pretože hneď prešiel do krytu a čepeľ mieriaca mu na krk len zarinčala o Illiadusov meč, ktorý hneď presunul, aby vykryl ranu druhej čepele zboku. Illiadus žasol, pretože ešte nikdy nevidel nemŕtvych, co by sa pohybovali tak rýchlo! Jeden kryt striedal druhý a len vďaka rýchlemu odkláňaniu útokov a kvalitnej zbroji bol stále nažive, na útok sa pod tým náporom nedalo ani pomyslieť. Počas odrážania útokov si všimol faktu, že jeho protivník je nielen živý, ale jeho dlhé uši prezrádzali jeho elfský pôvod. Napadol ho elf, vlastná krv! Iróniu slovného spojenia „vlastná krv“ spoznal až vo chvíli, keď súperovi spadla kapuca, až doteraz mu kryjúca tvár. Čierne vlasy, tak netypické pre jeho ľud mu v neusporiadaných chuchvalcoch spadali poniže ramien a tvár, nie nepodobná Illiadusovej bola skrivená čiastočným šialenstvom a bledšia než kosť. Napriek tomuto faktu bol však tento elf živý, co ho ale zarazilo najviac „Bane!“ vykríkol prekvapene, avšak bleskurýchle útoky neprestali.
„Bane, braček!“ kričal na neho znova a znova. „Ty žiješ?!“ pýtal sa neustále, aj keď vedel, že to už na súboj asi nebude mať žiadny vplyv. Opäť sa mýlil. Bratove útoky poľavili a keď to uvidel, chcel ich ukončiť úplne, tak odrazil jeho mece bokom. Tento čin hneď oľutoval, lebo Baneova tvár sa opät skrivila hnevom a šialenstvom. Týmto chabým pokusom si ho len opäť znepriatelil a navyše sa odkryl útoku, ktorým ho jednoducho odzbrojil. Illiadus padol na zem spolu so svojím mečom, ktorý bol pri ňom blízko, avšak príliš ďaleko aby sa k nemu dostal, nieto aby sa mohol brániť. „Bane, nerob to! To som ja!“ skríkol Illiadus v poslednom pokuse o svoju záchranu a vyslobodenie novo-nájdeného brata zo šialenstva. Ani nečakal že práve táto veta bude sláviť úspech tam, kde ostatné sklamali.

„I...Ill....Illiadus?“ vykoktal zo seba Bane, meče v najvyššom bode napriahnutia. „Áno, áno!“ zvolal Illiadus. „Tak to ťa rýchlo zbavím tvojej nemrtvej existencie, brat môj.“ Povedal Bane a Illiadus v jeho hlase rozpoznal bratskú lásku. „Niééé! Ja som živý braček, živý!“ vyhŕkol, čím sa mu ho podarilo zastaviť. „Ale...ja...ja... som myslel...že...“ odpovedal koktavo Bane. „Aj ja. Ako to že si nažive? Myslel som že ten masaker nikto neprežil! Ležal si tam ako mŕtvy a pritom...“ zarazil sa. Až teraz to Illiadusovi došlo. Hraničiarsky odev potrhaný, tvár neustále zahalená šialenstvom. Už vedel, prečo hovorí tak koktavo. Celé tie roky od Tretej vojny je Illiadus prvý s kým hovorí! „Ty...“ začal Illiadus nesmelo „ty tu žiješ celú tú dobu sám?“ „Ja...Áno...Myslel som si, že som zostal jediný nažive. Všade samí nemŕtvy a...ja...“ zbrane už mal úplne sklonené. „Ja...Ty...“ Bane omdlel.

* * *
2. KAPITOLA - V Undercity

Keď Bane znovu otvoril oči, prvé čo uvidel bola lebka šklebiaca sa na neho zo stropu. Jeho vyvinuté inštinkty hneď spoznali, že je len z kameňa, preto neznamená hrozbu. Hrozbu identifikoval až v nemŕtvom, oblečenom v bielej róbe kňaza, ktorý stál vedľa lôžka. Ruky mu automaticky vystrelili k miestam, kde nosieval svoje mece. No teraz tam neboli. Brat je s Pohromou, zradil ma a teraz zomriem, pomyslel si.

„Neboj sa,“ zaznelo spoza nemŕtveho „neublíži ti. Už môžete ísť, ďakujem.“ Nemŕtvy sa otočil a uklonil sa rečníkovi, v ktorom Bane spoznal brata. „Ty si...“ začal s hnevom v hlase Bane, no Illiadus ho prerušil „Nie, nie, to je to posledné na co by som pomyslel. Tento nemŕtvy je Forsaken, nemŕtvy, ktorý viac neslúži Kráľovi Lichov.“ Povedal Illiadus a oboznámil Banea s udalosťami v Azerothe zatial čo on prežíval v krajinách ovládaných Pohromou. Behom rozprávania zas upadol do bezvedomia a Illiadus trpezlivo počkal, než sa preberie, podal mu pohár vody a pokračoval v rozprávaní. „Nikdy by som neveril co všetko sa môže stat za...koľko som bol vlastne mimo?“ spýtal sa Bane keď výklad politických, vojnových a iných udalostí skončil. „Takmer desať rokov.“ Odvetil Illiadus s miernou obavou v hlase. „Desa...“ Bane znovu omdlel.


Illiadus chvíľu čakal, kedy sa preberie, no Bane sa dlhú chvíľu nezobudil. Tak Illiadus poprosil elfa, ktorému dom, v ktorom boli patril, aby na Banea dohliadol, aby Illiadus mohol vybaviť záležitosti, kvôli ktorým prišiel do Undercity. Tak zamieril k domu, v ktorom dávno zložil prísahu pomsty. „Idem za Ismaelom.“ Povedal trollovi, ktorý stál vždy pred vchodom a ktorého meno si nikdy nedokázal zapamätať. Za chvíľu sa troll vrátil a povedal mu, že môže vstúpiť. Tak Illiadus vkročil dnu, avšak s prekvapením, avšak miernym potešením sa stretol s Hel, miesto očakávaného, stále vážneho Ismaela. „Mám zlé správy, Illi.“ Povedala Hel hneď jak vstúpil, pričom použila prezývku, ktorou volali jeho predka, Illiada, nočného elfa, ktorý bol s nimi v kapitule Tisíc synov a ktorého vražda bola predmetom Illiadusovej pomsty. Bratstvo Ničitelov Záhuby sa chcelo pomstiť najmä za túto zradu Aliancie, ktorá priniesla smrť všetkým členom kapituly. „Ismael zomrel,“ pokračovala smutne Hel „tentoraz však definitívne.“ Dopovedala s miernym úsmevom. Chcela túto smutnú udalosť trochu nadlahčiť. „Aj keď nerada preberám vedenie po Ismaelovi, je to nutné, aby sa toho niekto zhostil.“ „A ujímaš sa ho právoplatne. Bola si predsa jeho zástupcom.“ podotkol Illiadus. „Vyrozumela som, že máš správy, ktoré nepočkajú.“ Povedala Hel, aby prerušila ťaživé ticho. „Áno.“ Začal Illiadus „Trochu som sa prehrabával v materiáloch, ktoré sa podarilo zachrániť z ruín Silvermoonu a našiel som niečo, čo stojí za pozornosť. Ide o dva na seba nezávislé listy. Prvý, z kráľovského paláca Lordaeronu oboznamuje kráľa Sunstridera o „mocnom mágovi“, ktorý bol známy len ako lord Prestor. Podla všetkého usiloval o trón Lordaeronu.“ „Áno, viem o tom, to je všeobecne známy fakt, nič nezvyčajné.“ Odpovedala Hel. „No ten druhý list, o ktorom som hovoril to na nezvyčajné premieňa. Bol poslaný z Kirin Tor, od istého mága známeho ako Krasus, pravdepodobne ho posielal kolegovi, ktorý bol v Silvermoone na diplomatickom jednaní, istý Rhonin. Prezradil mu v ňom, že spomínaný lord Prestor je v svojej pravej podobe známy ako Deathwing Ničiteľ!“ „Čo prosím?!“ vyskočila z pohodlného kresla Hel. „To ale nie sú jediné správy, ktoré prinášam. Ešte než boli Krvavý Elfovia vykázaný od Aliancie, bol som na audiencii u kráľa Stormwindu. A neviem, ci to vieš, ale radcu ich milovanému šesťročnému kráľovi robí...“

„Lady Prestor!“ dokoncila šokovane Hel. „Veľmi správne. Sú to len dohady, ale to by mohlo znamenať, že zrada kapituly má pôvod nie u Aliancie, ani u Hordy, ale...“ „Ale u Deathwinga? Ten je podľa istých zdrojov dokonca mŕtvy!“ pripomenula mu Hel. „No, je celkom možné, že by na seba mohol vziať aj podobu ženy, nevieme o drakoch toľko, aby sme to mohli vylúčiť, ale pokladám to za veľmi nepravdepodobné.“ Pokračoval Illiadus. „Osobne typujem skôr niekoho z jeho rodiny, najskôr ženského pohlavia. A jediná čierna dračica, ktorá by mohla dosiahnuť takého vplyvu a je spriaznená s Deathwingom, nie je nikto iný ako jeho jediná žijúca dcéra...Onyxia.“


O tom, čo spraviť, sa radili dlho. Veď sme aj mali dobrý dôvod, pomyslel si Illiadus. Doteraz si mysleli, že išlo len o spiknutie v radách Aliancie za spolupráce istej skupiny patriacej k Horde. Ale s Onyxiou, alebo dokonca s Deathwingom vôbec nepočítali! Illiadus a zopár ďalších členov bratstva bolo poverených zvolať všetkých dostupných členov bratstva do Orgrimmaru, odkiaľ sa vydajú do Onyxinho brlohu, aby potvrdili, alebo vyvrátili svoje závery. Ak v ňom Onyxia nebude, bude im jasné, že mali pravdu. Illiadus len dúfal, že Bane prijme ponuku, ktorú mu Hel, na Illiadusove doporučenie ponúkla. Ponuku pridať sa k bratstvu. Jeho inštinkty vycvičené desiatimi rokmi v Plaguelandoch sa im určite budú hodiť. Najmä ak by išlo o pomstu najsilnejším drakom z čiernej letky.

<--- naspäť na 1. časť | | pokračovať na 3. časť --->

---

Naspäť do sekcie Povídky


Chcete si povídat o World of Warcraft? Připojte se na náš Discord. Rádi vás uvidíme.