Memento mori

• Stalor
• 07.05.2014
• Fan Fiction

Deň siedmy (12.04.2014) Zdá sa, že je už všetka hrozba zažehnaná. Potom čo som odoslal e-mail na WoWfan.cz mi „Lilith“ konečne prestala posielať ďalšie spamy. Teraz, keď zo mňa opadol všetok stres a začal som uvažovať rozumnejšie, som si pospájal fakty dokopy. Dostal som počítač od niekoho, kto zmizol zo dňa na deň. Nepoznám ani len jeho meno. Ale to je dosť zvláštne, nie? Veď boli u mňa jeho rodičia. Oni ale jeho meno vôbec nespomenuli! Stále o ňom hovorili iba ako o „synovi“. Keď si na to ešte lepšie spomeniem, dokonca sa ani nepredstavili oni sami! Ako je to možné? Prečo som nad tým nerozmýšľal už skôr?! Ide azda o komplot namierený proti mne? Ale prečo? Čo mám ja také dôležité? Ide azda o teroristov alebo čosi podobné? Nie, to predsa nemôžem myslieť vážne... naša krajina je predsa tak zanedbateľná, že zhodenie bomby na ňu by sa nedostalo ani len na titulnú stranu... Ale kto iný by si dal takú námahu? Čo za psychopata mi môže hacknuť e-mailovú schránku, nastaviť mi mobil na diaľku tak, aby sa vznietil, prerobiť takmer celý World of Warcraft, najať si ľudí, čo by predstierali, že sú niečí rodičia, sfalšovať list na rozlúčku... tak moment! Kópiu toho listu stále mám! Doteraz som bol presvedčený, že nemám žiaden záchytný bod, ale na tom liste, čo som dostal bola, ak si dobre spomínam, napísaná adresa odosielateľa! Určite ho mám ešte niekde odložený. Keď ho nájdem tak budem mať aspoň dôkaz, že mi nehrabe... Deň ôsmy (17.04.2014) 10:27 – List som síce našiel, ale veľmi mi to nepomohlo. Adresa odosielateľa je totiž vymyslená. Strávim tri hodiny hľadaním akejsi „Leh Ninrub 36“. Nič. Odhodím list do koša, ktorý stojí pod zrkadlom. Neviem prečo som tak spravil, ale prečítal som si odraz napísanej adresy v zrkadle: „Leh Ninrub 36“... „burniN heL“... „BURN IN HELL“! 14:09 – Na WoWfan.cz niekto zverejnil väčšinu mojich súkromných poznámok. Pod mojím menom! Mal by som začať konať skôr ako sa mi niečo stane! Ale čo mám vlastne spraviť? Som absolútne bezradný, zahnaný do kúta a bez možnosti sa brániť. Neviem ako ďalej... Deň deviaty (26.04.2014) 18:25 – Po pár dňoch odmlky mi Lilith zase poslala e-mail s prílohou (dofrasa, nemôžem uveriť tomu, čo som to práve napísal!). Tentokrát ale nejde o príbeh pôvodného majiteľa notebooku. Volá sa to „Pokušenie Lilith“ a ide o akési zchudobnelé decko čo chcelo hrať Warcraft tak veľmi, až sa z toho nakoniec pomiatlo... 18:27 – Najprv som bojoval s tým poslať správu ďalej a vyhovieť tak „Lilith“. Nakoniec ale dospejem k rozumnejšiemu záveru. Bude lepšie neprotestovať a robiť to čo žiada, pretože mi tak nič nehrozí. Poslal som teda prílohu opäť na wowfan.poviedky@gmail.com 18:30 – Prišiel mi e-mail od Lilith: „PLAY-THE-GAME-!!!“ 18:34 – Súhlasil som s posielaním správ, ale hry sa dotknúť nechcem. Bojím sa, lebo netuším, čo ďalšie by mi tam mohla ukázať. Nechcem už vidieť ďalšie strašidelné veci. Nechcem to hrať ďalej. Lenže ja cítim až v špiku kosti, že keď to hrať nebudem, stane sa mi niečo zlé! 18:38 – Ale veď je to len počítačový súbor! Strašidelný a pravdepodobne prekliaty ale stále len súbor! Pár čísel zapísaných v riadku. Nemôže mi ublížiť, že? Nemôže napríklad vyhodiť počítač do vzduchu tak ako mobil, nie? Veď by so mnou stratil kontakt... určite mu dalo prácu to nahackovať. Nezničil by svoju robotu len tak. A keby ma chcel naozaj zabiť, spravil by to už skôr! Áno, mohol to spraviť skôr! Mal predsa toľko príležitostí! Deň desiaty (27.04.2014) 04:17 – Včera som hranie hry odkladal až do neskorého večera. Pripojil som sa na server tak ako poslednýkrát. Nič nevyzeralo neobyčajne ani podozrivo. Quest log bol prázdny a Voroxova tvár zo stanu zmizla. Použil som teda hearthstone, skôr než by NPC spravili respawn, alebo by ma našiel nejaký hráč z Aliancie a začal ma reskillovať. Namiesto Brillu, kde som mal domov nastavený naposledy, ma však teleportovalo do Hillsbrad Foothills. Dokonca ani nie ku Inkeeperovi, ale na námestie. Hneď vedľa akejsi Banshee. Keď som na ňu klikol, takmer som dostal infarkt. Z počítača sa ozvali hlasné kvílenie, ktoré otriaslo celou miestnosťou. Začal som sa báť, že sem niekto od vedľa vbehne a rozbije mi hubu, preto lebo som ho zobudil. Roztrasený i so spotenými dlaňami som sa vrátil k hre. Nasledoval ďalší nečakaný šok. Meno toho NPC, tej Banshee, bolo „Lilith“. Po prvýkrát som teda mal tú česť vidieť ju naživo. Nevyzerala ale tak, ako ju popisovali tie spisy – žiadna draeneika s kostlivou sánkou – normálny model ducha. Hore na obrazovke bola lišta s questom: „WoW's most terrifying secrets“. Popis mal prázdny. Hlboko som sa nadýchol a klikol som na „Accept“. Od tej chvíle až do tejto hodiny ma neustále kamsi posiela a zakaždým mi ukáže čosi desivé. Najprv to boli duchovia v Undercity a Stratholme (hráči Hordy môžu byť prekvapení, keď zistia, že vždy keď šli cez ruiny Lordaeronu nad Undercity boli obklopení neviditeľnými duchmi. Ak máte odvahu, môžete ich odhaliť použitím nejakého plošného kúzla, akým je napríklad Rain of Fire. Neočakávajte však žiaden zaujímavý loot.) Potom hlbšie do lesov na severovýchode Tirisfal Glades, kde boli ukryté pod stromami kostry detí. Držali sa za ruky a jedno z nich v pästi schovávalo niečo, čo vyzeralo ako kukurica. Poslednýkrát to bola skrytá krypta v Karazhane plná mŕtvol obesencov. Teraz smerujem do Weeping Quarry. Jediný spôsob ako popísať čo práve cítim je, že mám depresie na veľmi vysokej úrovni. Normálne depky nemávam, ale momentálne som si asi vyčerpal zásoby z predchádzajúcich rokov. Strach je taký intenzívny, že mám pocit akoby sa do mňa vpíjal. 10:47 – Ktosi zaklope na dvere. Je to zabijak? Démon? Freddy Krueger? 10:48 – Dofrasa... nesmiem stratiť zdravý úsudok. Tie dvere otvorím a hotovo. 10:50 – Ten kto klopal bola nakoniec jedna moja spolužiačka. Vravela o tom, aký veľký má o mňa strach, pretože som už dva dni nebol na nijakej prednáške. Povedal som len „Všetko je fajn“ a snažil sa udržať rozhovor stručný. Lenže ona apelovala na to, aké mám šialene veľké i tmavé kruhy pod očami, že sa neustále obzerám za seba akoby ma niekto sledoval a navyše sa jej moji susedia sťažovali na ženský krik čo sa ozýval z mojej izby. Bez slova ju teda vezmem za ruku do izby a zatvorím dvere. Dám je prečítať poznámky z predchádzajúcich deviatich dní a aj obidve poviedky. Kým ich ona prelistuje, ja naďalej pokračujem v hre. 11:35 – Spolužiačka ostala maximálne vydesená. Snažím sa ju upokojiť, ale nedarí sa mi to. Presviedča ma aby som s ňou šiel na políciu. Ja ale od hry odísť nemôžem. Poslal som ju, nech tam teda ide iba ona. Nikdy si toto rozhodnutie neodpustím. Keď totiž odchádzala z chlapčenského internátu nastúpila sama do výťahu a na šiestom poschodí sa odtrhla kabína s ňou vo vnútri. Momentálne leží v kóme v tunajšej nemocnici a ja ju ani nemôžem ísť navštíviť... Musím dokončiť hru. <--- Späť na 3. časť | Pokračovať na 5. časť --->

---

Naspäť do sekcie Povídky


Chcete si povídat o World of Warcraft? Připojte se na náš Discord. Rádi vás uvidíme.