Apocrypha, 1. kapitola

• Sir Finley Mrrgglton
• 21.06.2015
• Oficiální literatura

Popol sa ešte stále sypal smerom nadol Spires of Arak. A bude sa aj ďalšie dni. Možno týždne. Reshad sa s tým rozhodol zmieriť. Dokáže zniesť popol i dym – ale nie genocídu. Lesy boli obhorené, plné polámaných stromov a obkolesené zuhoľnatenými telami jeho bratov a sestier Vyvrheľov. Nad tým všetkým sa týčil skalný špic Skyreachu, domovu vznešených arakkoa, ktorí si predsavzali vyhladiť Reshadov druh. Kamenné veže, vytvorené prírodou, sa zadrapovali do prahu samotných nebies ako pazúry. Na najvyššom z nich spočíval gigantický zlatý kryštál, zbraň vznešených arakkoa nesúca smrť a skazu na Vyvrheľov a ich lesný domov. Keď Reshad zatvoril svoje oči, znova to všetko prežíval od začiatku: Lúč žlto-bieleho ohňa, oplývajúci mocou slnka, vrhajúci sa nadol smerom od kryštálu spaľujúc pritom svet navôkol. Stále mohol počuť praskanie dreva a výkriky Vyvrheľov horiacich zaživa. Ale tomu už je teraz koniec, pripomenul si. Rád, ktorý vládol vznešeným arakkoa s úporným fanatizmom – Stúpenci Rukhmar - bol v troskách. Ich zbraň bola zničená. Z popola, ktorý po sebe zanechali, vzíde niečo nové. Pomaly, ale isto to vzíde. Reshad to videl priamo pred očami. Rád Prebudených – nové spoločenstvo arakkoa, snažiacich sa o prerušenie nenávisti a rivality zmocňujúcej sa ich ľudu po generácie. Vo vyhorenom lese bývalí protivníci teraz kráčajú ako priatelia. Na jednej strane bezkrídli Vyvrheli, pokrivení Kliatbou Sethea. Na strane druhej, ich bratranci, elegantní a mocní okrídlení vznešení arakkoa, ktorí kedysi hľadeli na všetko pod ich cimburím ako na zvrátenosť. Práve včas, pomyslel si Reshad. Tieto staré kosti sú už unavené... K Reshadovým ušiam doliahol dôverne známy škrek. Fliačik červeného peria mu zakrúžil ponad hlavu. Jeho kaliri, Percy, sa zniesol nadol, zvierajúc kapsu prepchanú zvitkami v jeho čiernych pazúroch. „Ah, ty si ich našiel!“ zatlieskal Reshad mozoľovatými rukami. Vyslal totiž Percyho, aby sa poobzeral po jednej z jeho aktoviek na spisy. Prešibaný učeň ich poschovával hromady naskrz lesom za celé roky. „Prines ich sem-“ Percy hodil tašku vedľa Reshada, zvaliac zvitky na začadenú zem. „Raaak!“ zajačal starejší Vyvrheľ. „Opatrne, Percival! Vieš, že tieto sú obzvlášť krehké!“ Kaliri pristál na vrúbkovanom pni stromu a vyškrekol zo seba hlásenie o jeho poslednej činnosti. „Áno, áno...“ Vzdychol si Reshad, snoriac vo svojom platenom vrecku svojej zlatom olemovanej fialovej róby. Následne z nej vytiahol paprču naplnenú zmesou semienok a orechov. „Na tvoju odmenu som nezabudol...“ Roztrúsil ich pri svojich nohách a potom si utrel dlane o svoju róbu. Percy zoskočil z konára stromu a náhle sa na nich zúrivo vrhol zobákom i pazúrmi. „Prejav trocha slušnosti. Nie sme tu sami,“ vyhrešil ho Reshad, zatiaľ čo sa predieral popadanými zvitkami. Nežne ich podvíhal, akoby šlo o vajíčka samotných kaliri. Išlo o staré zápisky vyobrazujúce spoločnosť arakkoa pred tým, než boli rozdelení na tých s krídlami a Vyvrheľov. Apokryfy, vedomosti skrývané Stúpencami Rukhmar za účelom zmanipulovať a fanatizovať celé ich plemeno. Reshad obozretne položil zvitky späť do kabely, overujúc každý a jeden po stopách od ohňa. Zastavil sa pri zvitku o Terokkovi, dávnemu kráľovi vládnucemu arakkoa, s názvom Pred Pádom. Reshad si dokument krátko poťažkal v ruke. Taká malá vec, pomyslel si. Iba atrament a kus pergamenu. A pritom tak mocný, že dokázal čeliť aj planému slnku vznešených arakkoa. „Reshad!“ prikríval k nemu Vyvrheľ s perím farby búrky a na nich popolavými prúžkami. Vznešený arakkoa, nosiaci tmavomodrú koženú tuniku ponad žlté perá, tam stál po jeho boku. „Nemohli sme nájsť Iskara,“ pokračoval Vyvrheľ. „Špióni sa vydali pátrať po ňom naďalej, ale chvíľu potrvá, než sa vrátia späť.“ „Budiš,“ povedal Reshad, zatiaľ čo naň čoraz viac doliehal pocit chladu. Tieňomudrc Iskar bol vodcom Vyvrheľov. Jeho neprítomnosť bola nanajvýš znepokojujúca. Zdal sa byť dosť odmeraný a nasrdený za posledný týždeň a Reshad sa snažil zistiť čo najviac o jeho zámeroch. Iskar bol totiž prinajmenšom posadnutý mocou, ktorá avšak bola len akýmsi vedľajším plodom jeho osobnej minulosti. Ale po čom tak prahol? Nebola preň nové spoločenstvo arakkoa dostatočnou odmenou? „Máme sa obávať?“ spýtal sa vznešený arakkoa. „To záleží na tom čo bude.“ odpovedal Reshad. „Sadnite si. Obaja. A odpočiňte si.“ Vznešený arakkoa prikývol, zatiaľ čo sa posadil na kraj padlého stromu. Vyvrheľ si sadol na blízky pník, zotierajúc si pritom z tváre sadzu. Reshad rozvil zvitok vo svojich rukách. Suchý pergamen vyzeral presne ako on, zvetralý a mľandravý, no plný tajomstiev. Zbieranie vedomostí bolo jeho celoživotnou prácou. To, a ich predávanie novým generáciám svojho druhu. Predával ich tým arakkoa, ktorí budú nasledovať múdrosť a nie predsudok a skazenú horlivosť ako kedysi. Došiel k záveru, že teraz je ten najvhodnejší čas začať. „Čo vieš o Iskarovi?“ spýtal sa, hľadiac pritom na vznešeného arakkoa. „Iba to, že vedie Vyvrheľov.“ „A čo vieš o vládkyni Stúpencov, Vznešenej Vedme Viryx?“ Spýtal sa Reshad Vyvrheľa. Našťastie už mŕtvej vznešenej vedme, pomyslel si. Práve kvôli nej bola zostrojená zbraň za účelom vyhladiť Vyvrheľov. „Ona bola príčinou toho všetkého... Hrrrrk!“ povedal s drapľavým a ostrým hlasom, prezerajúc si pritom rozdrvené lesy. „Áno,“ pokračoval Reshad. „Na prvý pohľad, sa od seba veľmi líšia, ako sa na prvý pohľad líšite aj vy dvaja. Ale boli časy, keď boli ešte obaja rovnakí...“ *** Stúpenkyňa Viryx prerazila drevenú podperu nad hniezdom lariev pustošičov. Zlatý kryštál umiestnený na vrchole jej talizmanu vyžaroval teplo a energiu, svietiac pritom ako malé slniečko. Viryx bola znova okúzlená tým, ako môže niečo tak malé v sebe uchovávať takú veľkú moc. Vyrobila si ho sama, za použitím artefaktov zo stratenej a vysoko pokročilej kultúry arakkoa: Apexis. Znaky jej prítomnosti sa rozliehali po celom Skyreach. Väčšina z Virixinho druhu považovala artefakty Apexisu za nič viac než len neobvyklé, no bezvýznamné drahocennosti. Bola jednou z mála tých, ktorí verili, že štúdiom Apexisu bude možné niečo získať. Jedného dňa, pomyslela si, sa na všetko budú dívať tak ako ja. Žiara kryštálu sa rozjasnila, až z kameňa napokon vytryskol lúč zlatistého ohňa, predierajúci sa cez larvy. Maličké húseničky zakvílili, zatiaľ čo sa ich kože roztápali a bobtnali pod náporom tepla. „Skonči už to ich trápenie,“ zvolal Stúpenec Iskar. Fialovo operený arakkoa kráčal neďaleko, ovešaný zlatými náramkami a zaodetý v tmavomodrom rúchu s kapucňou, ktoré značili čoby slnečného mudrca. Bol to veľmi zvláštny arakkoa v mnohých smeroch. Nebol najchytrejší ani najsľubnejší z mudrcov, no odhliadnuc od toho mal za priateľku Viryx. Bol jej zomknutým bratom. A navyše považovala jeho výstredný vzhľad a správanie za roztomilé. „Dúfam, že nezačínaš byť precitlivený, ...či?“ spýtala sa Viryx. „Samozrejme, že nie. Ja len, že budeme meškať,“ zasyčal Iskar. „Starejší nám kázali vrátiť sa pred západom slnka.“ „Taktiež nám kázali zbaviť sa škodcov. Úplne.“ „Ale budeme meškať. To bola aj príčina toho, prečo tu teraz sme.“ Viryx sa naježila, plná podráždenosti, ale zároveň však aj cítila ako ju hryzie svedomie. Rozpamätala sa, že to nebolo to Iskarova vina, prečo sa nachádzali práve tu. To ona včera na svitaní meškala na rituál. Lenže trest za toto previnenie neniesla len ona sama. Pred rokmi starejší spárovali Viryx a Iskara, tak ako všetkých ostatných mladých Stúpencov. Robili tak preto, aby operení členovia rádu mohli na seba navzájom dozerať a ubezpečiť sa, že každý bude verne zachovávať zákony ich slnečnej bohyne, Rukhmar. Ak jeden z nich dosiahol veľký čin, boli pochválení obaja. Tak ako aj keď sa jeden z nich prehreší, budú obaja potrestaní. A práve preto sa teraz obaja plahočia blatom pod Skyreach, kántriac pritom škodlivých pustošičov. Podradný hmyz, často zachádzajúci až na teritórium samotných arakkoa, budujúc pritom zapáchajúce hniezda medzi skalami a hrebeňmi. Hubenie škodcov je veľmi ponižujúca úloha, zvlášť pre slnečných mudrcov ako Viryx a Iskar. Trénovali celý svoj život, aby boli schopní vzývať ohnivú moc Rukhmar a používať jej dar svetla ako zbraň proti ich nepriateľom. Napriek tomu si časť Viryx úlohu užívala. Bola preč zo Skyreach, preč od strážnych pohľadov starejších. Bola voľná. A chcela si ten pocit vychutnávať čo najdlhšie bude možné. „Oni tomu porozumejú,“ povedala Viryx. Pozrela sa ponad trávnaté kopce, ktoré sa vyčnievali ako vlny ponad skalnaté hrebene. Zuhoľnatené mŕtvoly pustošičov tam ležali chrbtom, vytŕčajúc pritom štíhle nohy proti nebu. „Urobili sme dobrú prácu. Za to nás nepotrestajú.“ „TEBA nepotrestajú...“ povedal Iskar. Viryx otvorila svoj zobák aby mu odpovedala, keď tu zrazu čosi svižne vyliezlo spomedzi spleti neďalekých tŕnitých krov. Ďalší pustošič. Veľký, špinavo-šedý hmyz prehopkal cez zem i zmizol do hlbokého lesa rovno pred nosom. „Nechaj to tak...“ naliehal Iskar. Lenže Viryx už začala s prenasledovaním. „Dostali sme príkaz, môj zomknutý brat. Úplne.“ *** Za toto budeme zbičovaní, pomyslel si Iskar a vydal sa za Viryx. Oprava: Ja budem. Takto to bolo vždy. Starejší vždy viac trestali Iskara než jeho zomknutú sestru, bez ohľadu na to kto sa previnil. Vedel dôvod. Viryx bola úžasná. Všetko – od jej štúdia moci Rukhmar po porozumenie vedám – jej šlo veľmi hladko. Ešte aj jej vzhľad – bledočervené oči a ružové perie bolo v spoločenstve považované za jedno z najkrajších. Bola vzorovým Stúpencom na ceste k niečomu veľkému. Ale Viryx mala aj svoje chyby. Bola neposlušná, ľahkovážna a neposedná. Vyžívala sa v porušovaní pravidiel vždy keď to bolo možné, pravdepodobne preto, že ju to nikdy nič nestálo. Iskar sa domnieval, že práve kvôli jej darom a schopnostiam jej starejší znižovali mieru trestu. Aj keď sa Iskar snažil ako len mohol, vždy sa mu podarilo spraviť nejakú hlúpu chybu. Nebol taký dokonalý ako Viryx. Mal by jej závidieť a znenávidieť ju za to, že sa narodila taká talentovaná, ale on nie. Keď ním ostatní opovrhovali, vždy stála po jeho boku. Stále ho ochraňovala. Iskar si len želal, aby si jedného dňa uvedomila, aké následky majú tieto jej malé dobrodružstvá. Dnes to ale nebude. Iskara striaslo od zimy, ktorá ho odrazu obklopila. Hrubý lesný porast zakryl aj ten posledný zvyšok svetla zachádzajúceho slnka. Opatrne prekročil masívne korene, boriac pritom pazúry do mokrého bahna. Nad hlavami im hojdali zvláštne talizmany z dreva kameňa prichytené lanami o vetvy stromov. Šlo o hrubé podobizne arakka. Horiace kadidlá, ktoré sochy zvierali v paznechtoch, roznášali po lese jemné prúžky dymu. Horkastý zápach spôsobil, že Iskarovi zaslzeli oči. Zašli až príliš ďaleko. Toto bolo územie tých druhých: Tých arakkoa, ktorí upadli do Rukhmarinej nemilosti. Prekliate, bezkrídle bytosti, prebývajúce v špine pod hrebeňmi. Vyvrheli. Iskar vyslal tichú modlitbu smerom k Rukhmar. Spod svojho hrubého plášťa vytiahol lapač snov. Pevne zomkol kožené šnúrky amuletu v oboch rukách. Iskar držal lapač snov pred sebou presne tak, ako ho učili starejší. Bude fungovať ako sieť a zachytávať kliatbu, ktorá poznačila Vyvrheľov a ochráni ho od jej spľuhačených následkov. Hlboko v mysli, Iskar už teraz plánoval, ako si lapač snov zavesí pred svoje obydlie keď sa vráti do Skyreach. Do zajtrajšieho poludnia očistí svetlo Rukhmar poškvrnený talizman od akýchkoľvek stôp kliatby, ktoré by obsahoval. „Máme zakázané ísť sem bez sprievodu starejších.“ Povedal Iskar keď dohnal Viryx. „Prosím ťa, vzdaj to.“ „Ticho. Pozri sa.“ ukázala Viryx smerom dopredu. Iskar civel naprieč lesom. Všetko čo videl boli len stromy a tiene. „Nevidím toho pustošiča.“ „Zabudni na pustošiča. Našla som niečo oveľa zaujímavejšie. Pred tebou.“ Až potom to Iskar zbadal. Postavu. Arakkoa. Zakrádalo sa to cez spleť stromov. Nádherné červené perá vytŕčali spod plášťa tej postavy. Iskar z držania tela a výšky usúdil, že ide o samca. Záhadná postava tiež kráčala vzpriamene, čo znamenalo, že nejde o Vyvrheľa. Bol jedným z Iskarovho druhu. „Nemal by tu byť teraz tak sám. Nie keď čo chvíľu začína ceremoniál,“ povedala Viryx. „Áno, ... ten, ktorého sme sa mali zúčastniť aj my,“ odpovedal Iskar. Dnešok značil začiatok Milosti Rukhmar, tú časť roku, keď slnce bolo najvyššie a dni boli dlhé a jasné. Od Stúpencov sa vyžadovalo, aby sa zúčastnili obradu a predviedli rituál, skutočnosť, ktorý tak ľahko Viryx odignorovala, napriek varovaniam Iskara. „Ani trochu nie si zvedavý na to, čo tu robí?“ povedala Viryx. „Ani zďaleka. Čím dlhšie tu márnime čast, tým horší bude náš trest.“ Viryx nehovorila nič. Vymrštila sa vpred a vzlietla ku korune stromu. Tvrdohlavá, pomyslel si Iskar nasledujúc. Bláznivá. Prenasledovali divného arakkoa hlbšie do lesov, znášajúc sa z jedného konáru na druhý. Toto bol kraj, o ktorom Iskar vedel, že ho Vyvrheli nazývajú Veil Akraz. Prosté chatrče zahalené v runami zdobenej fialovej tkanine, nachádzajúce sa v hlbokom lese. „Prosím...“ Chytil Iskar Viryx za plece keď vedľa nej pristál na jednej z ďalších hrubých vetví. „Zdá sa, že zastavuje.“ Záhadný arakkoa zmizol vo veľkom zhluku chatrčí Vyvrheľov. V dedine, dalo by sa povedať. Mrazivá hrôza doliahla na Iskara, prehlbujúc jeho strach. Začal robiť krátke, prudké nádychy, dúfajúc, že sa nenadýcha kliatby, ktorá napĺňala vzduch okolo tohto miesta. „Mysli na to, čo robíš.“ prehovoril polohlasne. „Tá kliatba...“ „Neprišli sme sem uzatvárať temné zmluvy. Rukhmar nás ochráni. Len... tu počkaj na mňa.“ Strana 1 | Ďalšia ->


Chcete si povídat o World of Warcraft? Připojte se na náš Discord. Rádi vás uvidíme.