Denník kapitána, 14. kapitola

• djmetla
• 03.03.2012
• Fan Fiction

... Arthas sa oháňal prekliatym mečom a trýznil našich hrdinov, jeden neopatrný krok a čepeľ tohto meča ukončí život bojovníka. Jeho dušu spúta do čiernej temnoty, odkiaľ už niet úniku, zatratený... Urputný boj trvá už vyše hodiny, hrdinovia sú vyčerpaní, iba sily Svetla a prírody im dodávajú silu ďalej bojovať. Tirion je uväznený v ľadovom obale a nevykazuje žiadnu známku života. Myslí na nás? Je si vedomý toho čo sa tu deje? Alebo sa Arthasovi podarilo zmraziť aj jeho myseľ? V týchto chvíľach je vidieť skutočnú súdržnosť sveta Azeroth. Orkský šamani posilňujú ľudských bojovníkov silou elementálov, druidi z radov temných elfov uzdravujú s pomocou prírody zranenia trollských mágov, a dodávajú im silu k vyrieknutiu ďalších a ďalších kúziel. Bojovník z rodu Taurenov istý Hukon Ironhorn, zachránil pred chvíľou život trpaslíkovi Bjornovi, keď svojím obrovským kladivom odvrátil čepeľ Arthasovho meča, od jeho hlavy. „Arthas sa s nami zrejme iba hrá! Alebo predsa len dokážeme vzdorovať moci pána temnoty?“ Arthas si začal privolávať na pomoc ghulov a obrovských nemŕtvych obrov, no šampióni si s nimi hravo poradili. Musel pritvrdiť! Arthas sa stiahol do stredu plošiny, a postavil sa presne nad ornamentom, kde sa spájali všetky čiary vtesané do tvrdého ľadu. Napriahol svoj meč a čepeľou ho zarazil do ornamentu pod ním. „Zmrazím Vás z vnútra tak, aby jediné čo po vás zostane bol ľadový obal!“ Po týchto slovách sa z meča začala veľkou rýchlosťou šíriť akási svetlo-modrá vlna energie, ktorá zmrazila pár našich šampiónov až na kosť. Duchaprítomnosť našich svätých kňazov bola na mieste. Na telách hrdinov sa začali objavovať veľmi vážne omrzliny, ale vďaka nim sa podarilo následky tohto mocného kúzla pomerne dobre odstrániť. Arthas vytiahol meč z ornamentu a znovu ho doň zarazil. Hrdinovia sa však už nedali prekvapiť a všetci ustúpili na konce plošiny, tam už moc tohto kúzla nedosiahla. Arthas sa však len pousmial a riekol: „Sledujte ako sa svet okolo vás rozpadá!“ Len čo to dopovedal, začali sa objavovať obrovské pukliny na koncoch plošiny. Duchaprítomný Helfdan rýchlo zvolal na ostatných, aby nestáli na popraskaných koncoch a rýchlo sa presunuli do stredu. Konce plošiny začali ešte viac praskať, až sa utvorili obrovské kusy ľadu ktoré s obrovskou rýchlosťou padali k zemi. Pre niektorých bojovníkov už bolo neskoro, zosypali sa spolu s odlomenými kusmi až na pevnú zem. Šampióni sa znovu dali do boja. Sekali, bodali no zdalo sa že Arthas ich útoky ani necíti. Miesto toho si privolával ďalších pomocníkov. „Val’kyr tvoj majster ťa volá!“ Po každom vyrieknutí tejto frázy sa objavila jedna z Val’kyriek, aby sťažila hrdinom ich už tak náročný boj. Ešte párkrát sa situácia s ornamentom zopakovala, a kusy ľadu sa akýmsi zázrakom, či mocným kúzlom znovu vrátili na svoje miesto. Hrdinovia boli znovu nútení postaviť sa na konce plošiny, ak sa chceli vyhnúť zmrazeniu. Po skončení kúzla sa však rýchlo museli vzdialiť, aby sa nezrútili dole s kusmi ľadu. Arthas zrejme pochopil, že hrdinovia dvakrát do tej istej mláky nevstúpia. Boj trvá už pomerne dlho. Jeden z krvavých rytierov sa pokúsil zasiahnuť Arthasa do chrbta svojím mečom, no ten zlosyn ho rýchlo odrazil a jedným úderom meča mu poškodil brnenie na toľko, že sa mu samé od seba rozpadlo. Dvaja orkovia sa snažia zahnať ho do kúta stálym náporom. Arthas sa približuje ku koncu plošiny. Rýchlo sa obzrel za seba a jedným šmahom svojho meča rozdrvil orkovu sekeru. Zarazený ork sa ani nestačil spamätať a už ho Arthas chytá jednou rukou pod krk, zdvíha si ho nad hlavu a díva sa mu uprene do očí. Ork sa začal dusiť, jeho spolubojovník však neváhal a rýchlo zarazil ostrie svojho meča do Arthasovho brnenia. Jeho ruka ihneď pustila orka a stiahla sa na brucho. Zdá sa, že útok bol silný. Rýchlo si v bolesti kľaká a drží sa za brucho. Ork zbadal vhodnú príležitosť a napriahol svoj meč nad hlavu. „On ho chce popraviť!“ Nepodporujem takýto akt odplaty, ale musím uznať, že monštrum ako je Arthas si to zaslúži. Čepeľ meča rýchlo dopadá na Arthasov krk a ... „U Svetla! Arthasovi sa podarilo zachytiť čepeľ v plnej rýchlosti! To nedokáže nik, to nemôže byť pravda!“ Arthas sa postavil na nohy s čepeľou stále uväznenou v jeho ruke. Ork sa pokúša vytrhnúť mu ju, no on len švihol rukou k sebe a tým pritiahol aj orka. Druhou rukou chytil špičku meča a rýchlim pohybom zlomil čepeľ ako konárik zo stromu. Ork upustil zlomený meč a pomaly sa vzďaľuje od princa temnoty. Arthas sa rýchlo rozbehol k nemu, chytil ho pod krk a rýchlim šmahom ho zhodil z plošiny. Všetci hrdinovia zostali zarazení. Jedine Helfdan odhodil svoj meč a štít a pomaly sa začal približovať k Arthasovi. „Dosť ty kreatúra! Stačilo!“ Arthas stojí na mieste a pomaly kráča k Helfdanovi. „Prišiel čas, aby sme ukončili túto hru! Teraz čeľ moci Svetla, ty vrah!“ Helfdan rýchlo stiahol z chrbta čosi čo mal celý čas zabalené v plachte. Strhol plachtu a pred našimi očami sa objavilo Arthasove staré kladivo. Žiari ako malá hviezda a čím bližšie sa Helfdan dostáva k Arthasovi, tým žiari čo ráz viac. Arthas sa zastavil a uprene sa díva Helfdanovi do očí. „Teraz sa bráň ty monštrum, teraz ukáž svoju silu!“ Helfdan sa rýchlo rozbehol na Arthasa a prudkými údermi ho zatlačuje k Tiriónovému väzeniu. Arthas stíha odvracať jeho údery, no občas ho Helfdan zasiahne, zdá sa že kladivo mu spôsobuje skutočnú bolesť. Helfdan sa poriadne natlačuje na Arthasa, až ho pritlačil na ľadový obal. Hľadí mu priamo do tváre, zbrane sú skrížené a vôkol možno cítiť obrovskú energiu, ktorá sa uvoľňuje z tohto napätia. Arthas sa len hlasne zasmial. Silne pritlačil a odhadzuje Helfdana spolu s kladivom. Helfdan sa pomaly zdvíha zo zeme a znovu s veľkým rozbehom, a napriahnutým kladivom nad hlavou útočí. Už je tesne pred Arthasom a začína sa jeho úder. Kladivo udrelo, ten úder bolo počuť snáď až na samí koniec sveta. Bohužiaľ nepodarilo sa mu zasiahnuť Arthasa, ten sa v poslednej chvíli posunul obrovskou rýchlosťou na bok. Jediné čo Helfdan zasiahol bol ľadový obal, ktorý je zrejme tvrdší než diamant. Arthas neváhal ani minútu a rýchlim šmahom prerezal Helfdanovi chrbát. Od lopatky až k drieku. Špička jeho meča kĺzala po jeho chrbte, a roztínala plátové brnenie ako by bolo z papiera. Objavila sa obrovská rana a Helfdan upustil kladivo. Kľačí pred ľadovým obalom vystretý. Neodváži sa prehnúť, dobre vie, že by sa rana ešte viac otvorila. Hrdinovia sa s hlučným pokrikom rozbehli na nepriateľa, no ten len vystrel meč smerom k nim a vyvolal strašné kúzlo. „Apokalypsa!“ Z mrazivého smútku sa uvoľnili blesky čierne ako ta najhlbšia tma. Zasahujú hrdinov a tí kričia v agónii bolesti. Skúšajú sa vymaniť s pod nadvlády čiernej mágie, no nejde to. Šampióni ležia na zemi. Kúzlo sa skončilo a Arthas sklonil svoj meč. Jeden z bojovníkov sa postavil a hovorí: „Musím priviesť pomoc, potrebujeme posily inak nezvíťazíme, počkajte tu, dám povel armáde, aby zaútočila!“ Teraz som spoznal toho bojovníka bol to Reynold, Reynold rýchlo uteká smerom k ceste vedúcej z plošiny na zem. Arthasovi je zrejme ukradnutý. Pomaly sa blíži ku kladivu a zdvíha ho zo zeme. Hľadí naň, pozoruje ho. „Máš niečo čo patrí mne bojovník!“ „Už nie... už nie Arthas .... ty !“ Arthas rýchlo schytil Helfdana pod krk a vyzdvihol ho nad hlavu. Ten v obrovských bolestiach trasúci sa hľadí Arthasovi do očí, kde nevidno nič len žiarivé svetlo-modré plamene. „Šetri dychom ty červ! Budeš ho potrebovať !“ Pustil Helfdana a ten dopadol na zem s hrozným výkrikom bolesti. „Mal si pravdu. Treba už ukončiť túto hru!“ Schytil mrazivý smútok a odťal hlavicu z kladiva. Položil si ju do dlane a hovorí: „To už nebudem potrebovať.“ Zovrel hlavicu v dlani a silným hodom ju zhodil z plošiny do neznáma. Hrdinovia sa znovu pozviechali a pripravili sa na útok. Arthas sa pokojne postavil k ornamentu a znovu doň zarazil meč, no tento krát s tak obrovskou silou, že všetci hrdinovia, spolu s Helfdanom boli na mieste mŕtvi. Arthas sa postavil a obzerá sa okolo seba. „Žiadne otázky nezostanú nezodpovedané. Niet pochýb o tom že ste najväčší šampióni Azerothu. Prekonali ste každú výzvu, ktorú som pred vás položil. Moji najmocnejší služobníci padli pred vaším neúnavným náporom, pred vaším nespútaným hnevom. Je to naozaj spravodlivosť, ktorá vás poháňa? Divím sa tomu!“ Nechápajúc pokrútil hlavou a otočil sa k Tirionovmu väzeniu. „Trénoval si ich dobre Fordring. Doručil si najlepšie bojové jednotky aké kedy kto videl ... do mojich rúk. Presne ako som očakával. Mal by si byť odmenený za tvoju nevedomú obetu.“ Arthas vztýčil svoj meč do vzduchu a znovu vyvoláva nejaké mocné kúzlo! Zase vidím tie čierne blesky, no tento raz sa jemne dotýkajú tiel nebohých hrdinov. „Teraz sa pozeraj ako ich vzkriesim z mŕtvych a stanú sa majstrami Pohromy. Zahalia tento svet chaosom a ničením. Pád Azerothu nastane ich rukami .. a ty budeš prvý, kto zomrie.“ „Nie! len to nie on.... on si z nich spraví otrokov! Už nemôžem počúvať jeho smiech, nemôžem!“ „Milujem iróniu osudu!“ „Ale ja nie!“ „Čo to?“ odniekiaľ sa pred Arthasom vynoril drak, červený drak! Arthas rýchlo prestal kúzliť a napriahol meč proti drakovi. Drak sa stiahol, roztvoril krídla a už sa z jeho tlamy valil obrovský oheň. Arthas sa len prikrčil a horko-ťažko pretrpel túto ohnivú vlnu. Pred ohňom sa bránil len čepeľou mrazivého smútku ktorú držal pred sebou. Keď oheň ustál, drak naň hrozivo zasyčal. „Ja sa ťa nebojím jašterica! Poď len poď, budeš ďalším prírastkom do mojej letky!“ Drak znovu roztiahol krídla, no tento krát sa vzniesol a odletel preč. Arthas napriahol meč hovorí:„Kto si človeče?“ „Koho tam pri Svetle vidí? Až teraz keď drak odletel som si všimol akúsi postavu. Zrejme to bol človek. Mal na sebe zlaté dračie brnenie, už som párkrát počul o dračích strážcoch, či bojovníkoch, no myslel som si, že sú to len akési báchorky pre deti. Ale jeho výzbroj sa naň podobala. Hlavne tie chrániče ramien mali tvar dračích hláv, zrejme sa skutočne jedná o dračieho bojovníka. Žeby nám na pomoc prišli samotní draci? U Svetla dúfam že je tomu tak!“ „Som ten, ktorý prišiel, aby ukončil tvoje šialenstvo, Arthas. Som ten, ktorému si ublížil tak ako si ublížil mnohým predo mnou i po mne! Som ten, ktorému si vzal život, no moja duša nikdy nespočinula v tvojom meči, hoc to bol práve Mrazivý Smútok, ktorý mi ho vzal, no nie dušu Arthas, nie dušu! Už sa na mňa pamätáš? Pamätáš sa na tie nevinné deti ktorým si odsekol hlavy? Na mužov a ženy, ktoré si ty a tvoji nasledovníci v ten deň povraždili?“ „Ty si ten muž, tá anomália? Pamätám si mnohé z tisícoch dní, no tento si pamätám obzvlášť. Napadnutá hliadka... Áno ... Hovoria mi to tí muži ... počujem, ako mi šepkajú, že to ty si sa k nim nepripojil! Áno, ty si ich kapitán, teba som zabil ale tvoja duša sa nedala vytrhnúť z tela. Nechal som ťa tak, predsa len čo je jediná dušička, oproti tisícom, ktoré ma spravili silnejším, než bol ktorýkoľvek šampión predo mnou!“ „Presne tak, Arthas som to ja!“ „To nemôže byť pravda on žije!“ „Môžem vedieť meno duše ktorá sa onedlho vráti tam kde patrí?“ „Som Lukael, lordearonsky kapitán, veliteľ rádu lordaeronských rytierov a verný člen Argent Crusade. Zabil si všetkých ktorých som miloval, zabil si mojich mužov, zabil si svojho otca i tie nevinné deti ale dnes sa to skončí, dnes sa ty a Ner’zhul pripojíte k dušiam, ktoré horia v pekle!“ Arthas sa začal smiať ale v jeho smiechu bolo počuť aj hlas niekoho iného. „A ako to mieniš urobiť, kapitán? Na tomto svete neexistuje žiadna sila, žiaden predmet, ktorý by ma vedel zastaviť!“ „Na tomto svete možno nie, ale v iných svetoch takáto sila existuje.“ Lukael siahol za svoj chrbát vytiahol kladivo, Utherovo kladivo! Potom z jednej brašne vytiahol malý kryštál, ktorý ukázal Arthasovi, a ten sa naň uprene díval. „Určite spoznávaš toto kladivo Arthas, patrilo mužovi, ktorý ťa mal rád ako svojho vlastného syna! Ani preňho sa nenašlo zľutovanie?“ „Nie! Ten starý blázon si myslel, že sa mu nikdy nemôžem vyrovnať, myslel si, že je vždy lepší ako ja, jeho smrť potvrdila opak!“ Lukael zovrel kryštál a silno ho zarazil do hlavice kladiva. Zrazu sa všetko začalo triasť a okolo nášho kapitána sa vytvorila obrovská žiara. Nebolo ho cez ňu ani vidieť, cítil som ako sa jeho aura z desať násobila možno aj sto násobila! Až sa žiara pomaly ustálila a okolo jeho tela sa vytvorila jasná, zlatá bublina. Arthas napriahol svoj meč smerom k Lukaelovi a on napriahol svoje kladivo k Arthasovi. „Teraz čeľ moci Lightbringera!“ <--- späť na 13. časť | | pokračovať na finále príbehu --->

---

Naspäť do sekcie Povídky


Chcete si povídat o World of Warcraft? Připojte se na náš Discord. Rádi vás uvidíme.