Denník Kapitána, 13. kapitola

• Nibenwen
• 24.02.2012
• Fan Fiction

Deň 23. Skoro ráno sme pritiahli baranidlo ku vchodu do citadely a začalo sa obliehanie. Bolo nám divné že na nás nik neútočí, ale zrejme sme už väčšinu jeho armády porazili a teraz sa bude zodpovedať on samotný. Brána začala pomaly praskať a všetci sme už netrpezlivo čakali na poslednú bitku. Bitku, ktorá rozhodne. Brána sa s rachotom zrútila. Tirion hrdo sediaci na svojom koni a s Ashbringerom vztýčeným nad hlavou predniesol tieto slová: „Povstaňte Argent Crusade! Nadišla hodina spravodlivosti!“ Po týchto slovách sa rozbehol dnu a za ním sa vydala celá armáda. Začal sa tuhý boj, z citadely bolo počuť výkriky hrôzy a strachu, ale aj volanie tých statočnejších bojovníkov. Niekoľko bojovníkov so strachom vybehlo von z citadely. Ich strach sme všetci cítili až v kostiach. Čo tak strašidelné museli vidieť, že utiekli? Zastavil som jedného z bojovníkov, ktorí utekali preč a spýtal som sa ho, čo sa deje. Celý sa triasol a jeho reč bola nezrozumiteľná ale niečo z toho som rozumel: „Netvory .... Smrtka..... Pavúky .... Lebky.“ Po týchto slovách sa mnoho hrdinov rozbehlo do citadely, aby sa dozvedeli čo sa tam deje. Ten muž mi v rukách zomrel a ja som sa ťažko dostal dnu do citadely. Videl som ako obrovské pavúky trhajú bojovníkov na kusy, ako si ich nabodávajú na ich kostené nohy, ako neľudské príšery jednou rukou zabíjajú a druhou si kladú do papule chytených nešťastníkov. Ako ghulovia skáču zo stien na rytierov a hryzú ich do kostí. Hrôza a panika pochytila aj mňa, vôkol ležali telá našich bojovníkov, medzi nimi som našiel aj telá dvoch bratov Orwela a Ronetha, trpko som zaplakal lebo sa im nedalo pomôcť, ich telá boli na toľko poškodené, že sa už nič nedalo robiť. Tirion s ostatnými bojovníkmi bojovali s akýmsi vírom kostí a lebiek, ktorý vo svojich kostnatých rukách držal obrovskú kosu, tak to bola tá smrtka, pomyslel som si. Táto “smrtka“ bola zrejme najväčším problémom, len tí najodvážnejší sa k nej priblížili. Preháňala sa medzi našimi radmi ako víchor, stačila malá nepozornosť a mnoho našich bojovníkov za túto chybu zaplatilo rozťatým telom. Povrchové zranenia ktoré sa podpísali na tele našich odvážnych rytierov sa dali vyliečiť behom boja, iných mi museli bojovníci pritiahnuť. Boj s touto smrtkou sa zdal byť nekonečný, tak ako vietor na planine sa tento divý vír kostí a lebiek preháňal až dovtedy, kým Tirion nezasadil tomuto magickému živlu poslednú ranu Ashbringerom. Moc tohto meča oslabovala protivníka no nikdy ho poriadne nezranila, zdá sa že Arthas musel vynaložiť obrovské úsilie, aby stvoril niečo tak vražedné. Boj po malej chvíli ustál. Stáli sme pred obrovským ľadovcom týčiacim sa do výšky, tam na konci našej cesty, tam kde sa už mnohým nepodarí dostať, sedí sám Arthas na svojom ľadovom tróne. Jediná cesta na vrchol ľadovca, ktorý zahaľovala obrovská citadela, bola veľmi nebezpečná. Špirálovite sa otáčala okolo ľadovca do výšky k samotnému vrcholu. Bola dosť úzka na to, aby ňou nemohla prejsť celá armáda, ba čo viac zdalo sa mi, že aj dvaja chlapi vedľa seba budú mať veľké problémy zdolať ju až k vrcholu. Museli sme zabezpečiť, aby k Arthasovi neprišli žiadne neželané posily. Preto sa Tirion rozhodol že vyberie len pár tých najschopnejších, ktorých povedie osobne až k ľadovému trónu. Zapálili sme hromady mŕtvol a vypálili sme aj laboratórium, v ktorom sme našli podobný jed aký používali Forsakeni. Toto laboratórium odhalili jednotky pod vedením Stormwindského šľachtica Reynolda de Mondion. Hovorí sa, že je to veľmi ambiciózny človek, a čo je najhoršie pre splnenie svojich cieľov je ochotný ísť aj cez mŕtvoly. Taktiež od Hordy prišli dobre správy Dranosh Saurfang bol porazený a s ním aj posledné oddiely Arthasových bojovníkov. Aj keď tak dobré správy to zas nie sú. Dranosh Saurfang bol synom Varoka Saurfanga, hrdého bojovníka a mocného hrdinu Hordy. Dranosh viedol elitné oddiely Hordy do bitky u Angrathar Wrathgate. Spolu s Highlordom Bolvarom Fordragonom bojovali bok po boku, až kým sa neobjavil Arthas, ktorý ukončil Dranoshov život, a urobil si z neho elitného zabijaka a nového rytiera smrti. Pre Varoka to bolo nesmierne ťažké, nie len preto, že stratil milovaného syna, ale aj preto že to bola práve jeho zbraň ktorá ukončila Dranoshov život. Naposledy sme ho videli ako odnáša svojho syna na rukách, a nastupuje na jednu z orkských vzducholodí. Nikto by nemal prežiť svoje dieťa... Deň 24. Úsvit. Konečný útok na princa temnoty sa začína. Tirion vybral dvadsaťpäť najlepších a najschopnejších bojovníkov Argent Crusade. Mnohý z nich sa zúčastnili turnaja, ktorý mal vyskúšať, vycvičiť a vybrať tých pravých hrdinov, ktorí dokážu zlomiť moc samotného pána Pohromy. K týmto mocným hrdinom sa pridali aj Helfdan s Bjornom. Pár rytierov z nášho rádu, ale aj s ostatných rádov či orkských klanov. Medzi nimi je aj spomínaný Reynold spolu s jeho dvoma bojovníkmi. Bojovníci sa dávajú na pochod, Tirion na čele zástupu urobil prvý krok v pred. Hrdinovia ho nasledujú, pomaly vystupujú po okraji ľadovca až k vrcholu. Posledný z nich mizne za stenou ľadovca a na vyššej ceste sa objavuje Tirion. Pomaly postupujú k vrcholu. Pri Svetle! začali na nich útočiť Valkýri, okrídlené potvory s priesvitným telom ich znenazdajky napadli. Na pomoc im prišli trpaslíci na svojich gryfónoch, mocnými hodmi vrhajú na nepriateľa hromové kladivá, ktoré pri zásahu ničia tieto príšery na prach. Zdá sa, že nás Arthas očakáva. Princ temnoty zrejme povoláva aj posledné jednotky len aby si zachránil vlastnú kožu. Tirion je už skoro na vrchole, musím sa nejako dostať hore, no bolesti v mojej poranenej nohe mi to nedovoľujú. Videl som ako trpaslíci znovu pristávajú na pevnej zemi, a tak som jedného z nich poprosil, aby ma na svojom zvierati vyniesol niekde na vrchol citadely. No on sa na mňa len zlostne pozrel a odpovedal mi drzým hlasom: „Zbláznil si sa, Draenei? Len čo nás ten vrah Arthas uvidí hneď nás pošle na druhý svet!“ No ja som sa nedal odbiť rečami akéhosi Thorwalda či ako sa ten trpaslík volal, a odpovedal som „Tak dobre ak ma tam nedostaneš trpaslík nevadí, ale myslel som že som našiel toho najodvážnejšieho trpaslíka! Zrejme som sa zmýlil.“ Otočil som sa mu chrbtom a pomaly som kráčal preč. Keď tu zrazu hrozný výkrik: „Hej! Ako si to myslel, myslíš že nájdeš niekoho odvážnejšieho ako ja? Ja som Thorwald, som najsilnejší a najodvážnejší trpaslík zo všetkých a toho hlupáka Arthasa sa nebojím, ak by som chcel, jednou ranou by som mu rozdrvil ten jeho odporný ksicht, ale ja nechám zábavu aj iným tak sadaj, Draenei ideme!“ Vedel som, že moja malá pastička bude fungovať, hlavne čo sa týka trpaslíkov. Sú to vskutku obdivuhodné stvorenia. V momente sme už boli vo vzduchu a Thorwald niečo šepkal svojmu gryfónovi. Gryfón sa rýchlo obhliadol a poriadne zrýchlil. Svišťali sme ako vietor medzi skalami. Obrovskou rýchlosťou sme sa blížili k vrcholu až sme zahliadli ľadový trón. Gryfón priletel k jednej pukline a Thorwald do mňa pohotovo strčil. Skotúľal som sa z tela toho okrídleného zvieraťa a tvrdo som dopadol na menšiu plošinku. Len čo som sa schoval do kúta, obzrel som sa či ma náhodou niekto nezazrel. Po Thorwaldovi nebolo ani stopy, zrejme sa v čo najkratšom čase vyparil. Až teraz som uvidel ľadový trón v plnej kráse. Na vrchole ľadovca sa nachádzala obrovská plošina na ktorej sa leskli menšie ornamenty a čiary vtesané do tvrdého ľadu. Z tejto plošiny viedli ľadové schody ktoré končili pod Arthasovými nohami. Arthas sedel na mieste, kde bol akýsi temno-modrý kryštál, prisahal by som že vidím ako sa okolo krištáľu zmietajú duše nešťastníkov a obetí nezastaviteľného hnevu Kráľa Lichov. Jeho krutosť nepozná hraníc, dokonca si dal zavesiť spálené telo akéhosi nešťastníka nad jeho hlavu. Pripútal mu nohy aj ruky a natiahol ho ako nejakú kožušinu. Monštrum je to bezcitné, monštrum! Zdá sa že ten kryštál, je ľadový trón! Je vytesaný tak aby naň mohla zasadnúť iba prekliata duša. Tirion prichádza spolu s bojovníkmi a tí sa pripravujú na boj. Arthas sedí pokojne a tvári sa ako by ich ani nevidel, naozaj nemá dušu. Tirion sa pomaly približuje ku schodom vedúcich k Arthasovi a zastavuje tesne pred nimi. Arthas pevne uchopil svoj meč a postavil sa, na tvári ma stále ten pokojný výraz, ktorý ma plní pochybami o našom víťazstve. „Ako môže byť taký pokojný? Veď sme porazili jeho armády! Prišli sme až sem, aby sme ukončili jeho krutovládu a on je pokojný! Vie azda že nemáme šancu? Pozná koniec tejto bitky? Je skutočne tak mocný, že ho nezastaví ani moc Ashbringera, ktorá už zniesla z tohto sveta mnoho jeho rytierov a bojovníkov?“ Arthas začal pomaly zostupovať po schodoch k Tirionovi, žiaden útok ani kúzlenie, len pomaly kráča ako keby sa s ním chcel zvítať. „Takže Svetlom vychvaľovaná spravodlivosť konečne dorazila? Mám odložiť Mrazivý smútok a vrhnúť sa do tvojej milosti, Fordring?“ „Môžeme ti poskytnúť rýchlu smrť Arthas! Je to viac ako možno povedať o tisícoch, ktoré si mučil a zabil.“ „Ty budeš prvý, ktorý sa dozvie o tom keď bude moja práca kompletná, budeš prosiť o zľutovanie, ale ja ťa zapriem. Vaše úzkostné výkriky budú dôkazom mojej nespútanej moci.“ „Nech sa tak stane, šampióni zaútočte!“ Tirion sa zahnal na Arthasa, ktorý v obrovskej rýchlosti napriahol svoj meč smerom k Tirionovi, a uväznil ho v ľadovom obale. Sme stratení! Všetko je stratené, bez Ashbringera, bez Tiriona sme porazení! Arthas sa pozrel na uväzneného Tiriona a povedal: „Budem ťa držať pri živote. Nemohol by som dopustiť, aby si najväčší šampión Svetla nechal ujsť vidieť tento úbohý svet prerobený na môj obraz.“ S obrovským hnevom sa Arthas vrhol na zdesených hrdinov a začal si privolávať svojich pomocníkov. „Mrazivý smútok hladuje!“ <--- späť na 12. časť | | pokračovať na 14. časť --->

---

Naspäť do sekcie Povídky


Chcete si povídat o World of Warcraft? Připojte se na náš Discord. Rádi vás uvidíme.