Denník kapitána - 2. časť

Deň 2. Denník kapitánaPotom, ako som vstal, hneď som si spomenul na svoj sen a otvoril som okno dokorán. Slnko sa predieralo cez stromy a jeho lúče mi hriali tvár. Zavrel som oči a zhlboka som sa nadýchol „Mate moje slovo...“ Potom som sa obliekol, zišiel som dole do hostinca, zaplatil som si raňajky, ktoré som jedol dosť pomaly. Stormwindský chlieb je dosť chutný, ale ten starý mi predsa len chýbal. Po raňajkách som zašiel do kovárne prezrieť nejaké zbrane a drôtené košele, pár vecí som kúpil za ozaj dobrú cenu a vydal som sa za miestnym maršalom. Maršal sa zdôveril s tým, že je potrebné vybaviť pár záležitostí v Elwynn Forest a sám to všetko nestíha. Navrhol som mu pomoc a on to s radosťou prijal, dokonca mi vraj za tieto služby dobre zaplatí, tak prečo nie. Celý deň som behal po okolí a vybavoval jeho záležitosti, aj keď som občas natrafil aj na problémy miestnych, no keďže chcem byť paladinom, musím pomáhať bezbranným. Občas si ťažkosti vybrali daň v podobe zranení, ale nebolo to nič vážne, no narazil som na skutočný problém z murlokmi blízko drevorubačskej usadlosti na východe. Vyšetroval som prípad dvoch stratených strážnikov, telo prvého som našiel blízko jazera, ale telo druhého som nemohol nájsť nikde. Strážnik Thomas mi vravel, že sa stratili blízko jazera Stonecairn, ale prešiel som ho dookola a ďalšie telo som nenašiel, aj keď do osady murlokov sa mi samému nechcelo, bola by to čistá samovražda. Zašiel som teda do usadlosti spýtať sa na pomoc nejakých občanov, no nikto nemal chuť nasadiť svoj krk. Keď som sa posadil na kmeň jedného stromu a zamýšľal sa ako preľstiť murlokov, poklepala mi na rameno čiasi ruka. „Počula som, že máš akýsi problém s murlokmi pomôžem ti s ním, ak mi na oplátku aj ty pomôžeš.“ Otočil som sa a za mnou stála žena oblečená ako bojovníčka, čierne dlhé vlasy, hnedé oči a zdvorilý úškrn. „Volám sa Serafa a tvoje meno je?“ „Prepáč, na to nie je čas, musím dokončiť úlohu a prijímam tvoj návrh.“ prerušil som ju. „Tak teda poďme na to“. Prikradli sme sa potichu v predvečer k osade murlokov, pomaly sme sa prikradli poza chatrče do stredu osady a ja som sliedil po tele „Mám ho!“ šepol som Serafe „dobre môžeme už ísť?“ spýtala sa ma „Počkaj vezmem medailón čo je vedľa neho a môžeme isť.“ Len čo som sa načiahol po medailón už mi vedľa ruky trčala dýka, „Pozor! Už o nás vedia!“ Skríkla Serafa. „Pritlač sa ku mne chrbtom a dáme sa do nich, neodpájaj sa odo mňa!“ Zavelil som. „Dobre, do nich!“ Ničili sme ich jedného po druhom, s mojím obojručným mečom to bolo celkom jednoduché - po každom zásahu padali ako jablká zo stromu. Murloci pochopili, že nemajú šancu a dali sa na ústup. Pomaly sme odkráčali späť do usadlosti, kade sme neskôr pokračovali cestou k mostu. Odovzdal som medailón strážnikovi a podal som mu ruku na znak sústrasti nad smrťou jeho mužov. Pokračoval som v ceste do hostinca, keďže už prichádzala noc. Serafa sa ubytovala u jednej známej blízko Goldshire a ja som sa vrátil späť do svojej izby. Obviazal som si rany a rýchlo som po celom tomto dni zaspal. Deň 3. Denník kapitánaRáno som si dal kúpeľ v blízkom jazere a pokračoval som späť do hostinca, keď ma tu zastavil malý chlapec a povedal mi, že istý tréner paladinov by so mnou chcel hovoriť a stojí blízko kovárne. Neváhal som a rýchlo som ho vyhľadal, „Brat Wilhelm?“ „Áno, cudzinec, som to ja, dopočul som sa o tvojich úspechoch a rozhodol som sa, že ťa zaučím v používaní svätej sily svetla, no pozor svetlo vie, či si hoden, alebo nie.“ Konečne - pomyslel som si - tie poučky, ktoré som dostal v opátstve mi boli k ničomu, konečne mi niekto objasní poslanie a silu paladina. Zašli sme neďaleko dediny na menšie priestranstvo a tam brat Wilhelm povedal, aby som si kľakol a dal si dole košeľu „Vidím, že si ranený...“ ako to dopovedal zdvihol ruku k nebu nadýchol sa a mňa zahrial akýsi lúč čistého svetla. „Daj si dole obväzy, si zdravý ako ryba.“ Roztrhol som obväz a na mojom tele nebola ani jazva a ani pod ďalšími som nenašiel náznak poranení. „Sila Svetla lieči, naplňuje ťa silou, ale iba do takej miery, do akej si ju hoden zvládnuť, ničí bytosti tieňa a oslobodzuje, teraz musíš dokázať, že Svetlo stojí pri tebe.“ „Ako to mám dokázať?“ On sa usmial a povedal: „Podaj mi ruku.“ Ako náhle som mu ju podal, vytiahol nôž a zranil ma na zápästí. „Pros sväté Svetlo, aby ťa vyliečilo, prosbu musíš precítiť a zamerať sa na miesto alebo osobu, ktorú chceš vyliečiť.“ Pozdvihol som ruku a zhlboka som sa nadýchol, v mojej mysli sa utvorila prosba a zrazu som ucítil, že sa mi dlane dosť zohriali, otvoril som oči a vydýchol som, na to ma obklopil zase rovnaký lúč Svetla a moja ruka bola zahojená. „Si hodný stať sa paladinom, rovnako to funguje aj s oslobodením od mágie či od vplyvu jedov, no nesmieš mať v sebe zlobu, keď budeš uzdravovať inak dotyčného alebo seba nevyliečiš ale zahubíš, daj si na to pozor! Preto nemôže byť paladinom každý.“ upozornil ma Wilhelm. „A čo získanie sily od Svetla?“ spýtal som sa nesmelo. „Toto je už ťažšie, no ako som povedal, Svetlo ti udelí iba toľko sily, koľko si schopný uniesť.“ Jeho slová dávali hlbší význam a stále viac som chápal, prečo sú paladini tak hlboko uznávaní. „Ak chceš využiť silu Svetla, pros o ňu úprimne, a koncentruj energiu, ktorá ťa z vnútra naplní, inak sa môže stať, že cez teba iba prejde ako duch a nič sa nestane, mnohí z nás trávia celé hodiny meditáciou a štúdiom svetla.“ Spýtal som sa ho či mi nemôže ukázať ako sa koncentruje on. Aj keď sa trochu zdráhal ukázal mi to. Postavil sa trochu ďalej odo mňa, roztvoril svoje ruky, nadýchol sa a hneď na to zovrel päste a ja som pocítil zvláštne, ale pritom povedomé teplo. Wilhelma onedlho obklopila akási žiara, hneď na to zdvihol ruku a šmahol ňou smerom k pásu. Z oblohy zletel lúč podobný padajúcemu kladivu a zasiahol kríky od ktorých sa ozvalo desivé zakvičanie. Wilhelm si kľakol a jemne odfukoval, ja som sa pozrel do kríkov a v nich ležal mŕtvy diviak s menšími popáleninami. Pomohol som Wilhelmovi vstať a spýtal som sa ho či je v poriadku, no on mi odpovedal, že mu nič nie je, a že je to prirodzené. Silu Svetla smiem použiť iba na živé alebo tieňové bytosti a vždy iba s dobrým úmyslom. Taktiež som sa dozvedel, že je používanie sily dosť vyčerpávajúce preto by som ju nemal používať často, iba s rozumom a rozvahou. Prišli sme späť do dediny, kde na mňa už čakala Serafa, bola už dosť netrpezlivá, ale ja som nemal chuť vysvetľovať jej, kde som bol a prečo. Dohodli sme sa, že to necháme stranou a dokončím svoju časť dohody. Povedala mi, že na západe ohrozuje cesty gnolia banda a hlavne ich vodca Hogger, vysvetlila mi, že ak porazíme vodcu, ich banda sa rozpŕchne a prestanú útoky na pocestných. O ostatné sa už postará Stormwindská stráž. Cestou sme natrafili na pár gnollov, ale tí ako náhle dostávali na frak, sa rýchlo rozutekali. Blízko rieky na západe Elwynu sme zahliadli obrovského gnolla. Hneď mi došlo, že to bol on a pomaly sme sa pripravovali na útok. Serafa vytiahla svoje meče a zavelila k útoku. Akonáhle sa rozbehla, hneď som utekal za ňou. Zranila ho na ľavom ramene a hneď na to na pravom boku, no Hogger bol duchaprítomný. Schmatol Serafu za vlasy a pripravil sa na smrtiaci útok so svojou sekerou. V tom som mu rýchlym švihom odsekol ľavú ruku a Serafa rýchlo odskočila nabok. Hogger zbesnel a švihal svojou sekerou okolo môjho tela, ale márne. Bol som dosť rýchly na to, aby som sa jeho útokom vyhol. Pri jeho seku z hora sa prehol viac ako mal a vtedy Serafa uvidela príležitosť. Rozbehla sa v skoku mu odťala jeho hlavu. Spýtal som sa jej či je v poriadku, no myslím, že táto otázka nebola ani potrebná, keďže sa už načahovala po jeho ruke ako dôkaz pre stráže. Cestou do Goldshire sme sa ešte prehodili pár slov, no keďže sa schyľovalo k večeru rozlúčili sme sa a šli sme každý svojou cestou. Keď som večeral v hostinci prišla za mnou čašníčka a podala mi odkaz od brata Wilhelma, kde stálo, že sa mám dostaviť do Katedrály Svetla v Stormwinde a vyhľadať muža menom Duthorian Rall, ktorý ma môže naučiť viac o povinnostiach paladina a taktiež o používaní svätej sily svetla. Deň 4. Denník kapitánaPomaly sa schyľovalo k obedu, keď som sa vydal cestou do hlavného mesta Azerothského kráľovstva (ako bolo starým zvykom nazývané) Stormwindu. Len čo som sa priblížil k obrovskej bráne, uchvátil ma neobyčajne nádherný pohľad na sochy hrdinov aliancie, ktoré boli obrovské rovnako ako ich činy pre celý svet. Keď som okolo nich prechádzal pociťoval som veľkú hrdosť, že patrím do tohto veľkého spoločenstva. Ulice mesta boli veľmi rušné, plné obchodníkov s tovarom, mešťania sa prechádzali po námestí a zdravili okolo prechádzajúcich trpaslíkov. Pokračoval som uličkou, kde som prvýkrát uvidel Draeneia - vysoký svalnatý chlap s kladivom v ruke a skvostným plátovým brnením. Spýtal som sa ho, kde môžem nájsť Katedrálu Svetla a ako sa k nej dostanem. Predstavil sa ako Chen, bol to paladin a ukázal mi cestu k môjmu cieľu, poďakoval som mu a pomaly som sa dostal ku katedrále. Vo vnútri bolo počuť modlitby a v celej katedrále bolo cítiť akýsi pokoj a bezpečie. Spýtal som sa jedného z mníchov, kde nájdem Duthoriana. Pomaly ukázal prstom na muža v brnení a s kladivom v ruke. Mních sa otočil a odišiel smerom k akémusi schodisku. Oslovil som Durthoriana a on ma pozdravil slovami „buď pozdravený cudzinec, ako ti môžem pomôcť?“ Rozprával som mu o mojom stretnutí z bratom Wilhelmom a o tom, ako ma učil používať silu svetla, až ma zastavil a poslal ma k lordovi Graysonovi, ktorý bol veteránom a zároveň veliacim dôstojníkom paladinov. „Vitaj v Katedrále Svetla, čo pre teba môžem urobiť?“ spýtal sa Grayson. „Prosím o prijatie k rádu paladinov pane, chcem sa stať jedným z vás.“ Grayson sa pozrel na Duthoriana a ten prikývol. „Pokľakni!“ pokľakol som pred ním a Duthorian mi vzal meč. „Neukáž strach pred tvárou nepriateľa, buď čestný a statočný, ochraňuj bezbranných, vrav pravdu a iba pravdu, aj keby ťa to malo stáť život, vstaň brat! Postav sa ako paladin!“ V tom zdvihol svoje kladivo a zoslal na mňa požehnanie svetla, cítil som ako ma pokoj napĺňa z vnútra. Postavil som sa a uklonil som sa mu. Spoločne z Duthorianom sme odišli z malej siene do priestorov katedrály. Paladini majú svoje povinnosti a preto bolo mojou prvou úlohou vzkriesenie nášho vyslanca blízko Stonecairnskeho jazera pomocou veľkej knihy požehnaní a kúziel pre paladinov. Vydal som sa teda smerom von z mesta a každým krokom sa mi objavovala tá istá myšlienka - otec je na mňa určite pyšný - a vyronil som malú slzu šťastia. Onedlho som bol v blízkosti starých obeliskov. Neďaleko od nich ležalo nehybné telo trpaslíka. Vykročil som smerom k nemu, ale zarazil som sa. Okrem mňa tam totiž boli aj členovia Defiasovho Bratstva, banda zlodejov a zabijakov, ktorí boli pohromou tohto kráľovstva. Pomaly som sa prikradol za skaly blízko trpaslíkovho tela, roztvoril som knihu a začal čítať modlitbu na vzkriesenie tela. Keď som dočítal posledný riadok, z neba sa nad jeho telom objavil zlatý lúč a trpaslík sa prebral k životu, poďakoval sa mi a spolu sme sa vydali späť do Stormwindu. Keď nás Duthorian uvidel, veľmi sa potešil a venoval mi knihu ako pomôcku a taktiež ako vzdelávaciu príručku. V ten deň som ešte vybavil pár záležitostí v meste a vrátil som sa späť do hostinca, kde som bol ešte stále ubytovaný. Deň 5. Denník kapitánaDnes ráno som vstal skôr, aby som si mohol zatrénovať a venovať sa meditácii. Meditoval som skoro dve hodiny. Zo začiatku som sa nemohol sústrediť, ale neskôr sa mi to už podarilo. Pretrénoval som si koncentráciu sily a párkrát aj úder svetla na dvoch kancoch, ktoré som neskôr priniesol hospodskému do kuchyne. Vydal som sa do katedrály, kde som sa pomodlil na znak vďačnosti za moju cestu a za pokoj mojej duše. Keď som sa vracal do Goldshire, zastavil som sa pri obchodníčke s pečivom, keďže som neraňajkoval a tréning ma oslabil, potreboval som doplniť energiu. V dedine ma zastavil maršal Dughan a požiadal ma, aby som odovzdal list pre paladina Gryana Stoutmantle, ktorý je hlavným veliteľom domobrany vo Westfalle. Keďže som paladin, je samozrejmé, že pracujem aj pre korunu a kráľovstvo. Vydal som sa teda do Westfall, časti kráľovstva na juhu od hlavného mesta. Hneď, čo som prekročil most, už ku mne bežal farmár z blízkej farmy a prosil ma, aby som mu pomohol so strašiakmi, ktorí sa pokazili a teraz ničia všetku úrodu a napádajú každého, kto sa k ním priblíži. Tie plechové potvory mi dali zabrať ale zvládol som to. Prácu mi však sťažovala banda zlodejov z Defiasovho bratstva, ktorými bol tento kraj doslova zamorený. Po poničení tých plechových vecí som ešte priniesol pár vriec s úrodou, o ktoré ma farmár neskôr požiadal a pobral som sa smerom k braneckému kopcu, kde stála veľká veža. Bolo ju vidieť už z diaľky. Keď som prechádzal krajinou, všimol som si, že vo Westfalle sa stromy vyskytujú iba zriedka, nie ako v Elwyne kde ich bolo požehnane. Taktiež tráva tu bola dosť suchá. Westfall je ideálny ako farmárska oblasť, niet divu že je tu toľko fariem. Pomaly som prišiel až k veži, kde už stál veliteľ domobrany a netrpezlivo čakal na list od maršala. Vysvetlil mi situáciu vo Westfalle, ktorý je okupovaný banditami a zlodejmi z Defiasovho bratstva a každá pomocná ruka sa mu hodí. Celý deň som pobehoval po krajine od statku k statku a bojoval s banditami, pašerákmi a zlodejmi. Keď som sa pohyboval okolo pobrežia, začul som výstrely a kŕkanie murlokov. Ten ich zvuk si nie je možné zmýliť s ničím. Rýchlo som dobehol na okraj pobrežia a uvidel som trpaslíka, ktorý bol ku mne otočený chrbtom, ale bolo jasne vidieť, že strieľa po murlokoch. Murloci mali presilu, ale vďaka jeho panterovi bol pred nimi celkom dobre chránený. No murloci sa približovali k trpaslíkovi od chrbta a to už nemohol zvládnuť. Zoskočil som z útesu a postaral som sa o nich. Zatiaľ čo trpaslíkov panter už zastrašil ostatných murlokov, ja som mal ešte čo robiť. Jeden mi chcel skočiť na chrbát, ale v tom ho trpaslík zastrelil. Murloci sa rozpŕchli a trpaslík ich ešte nadávkami a posmechom zahnal. Poďakovali sme si navzájom a predstavili sme sa jeden druhému. Volal sa Bjorn a povedal mi, že hľadá poklad podľa starej mapy a keď mu pomôžem polovica z neho je moja. Súhlasil som. Mapa vyzerala staro a bola dosť nepriehľadná, ale podarilo sa nám poklad nájsť. Našli sme truhlicu neďaleko severného pobrežia a aj keď v nej nebol majetok, aký sme predpokladali, postačilo aj to, čo tam bolo. Spolu sme sa vydali k veži a ubytovali sa v miestnej hale, alebo skôr rozpadnutej chatrči, ktorá sa momentálne opravovala. Večerali sme vonku pod hviezdami. Bjorn je skvelý kuchár. Mal zo sebou pár diviačich nôh, ktoré chutne upiekol. Navzájom sme sa spoznali a ja som mu vyrozprával svoj príbeh, on mi na oplátku rozpovedal ten svoj. Pochádza priamo z trpasličieho mesta Ironforge a je zdatným lovcom a vášnivým cestovateľom. Precestoval už mnohé kraje, keď bol ešte malý, so svojim strýkom. Nakŕmil svojho pantera, ktorý sa volal Ekto a odišli sme spať. Deň 6. Denník kapitánaRáno vo Westfalle bolo jedno z najkrajších, aké som videl. Čistá modrá obloha perfektne kontrastovala so žlto-zlatou farbou okolia. Bol to nádherný pohľad. Vykročil som smerom do kopca k veži, aby som od Gryana získal nové informácie o súčasnom dianí, ale márne. Hovoril iba o tom, že akási skupina ľudí včera vyriešila všetky problémy v spojení z Defiasovým Bratstvom, a ukázal na hlavu, ktorá bola vo vreci pri jeho nohách. Bola to hlava ich vodcu Edwina VanCleefa. Gryan predpokladá, že členovia Defiasovho bratstva sa stiahnú a stormwindské vojsko ich hravo pozatýka. Pochopil som, že tu už nemám čo robiť, a preto som sa vydal späť do Stormwindu. Keď som hovoril s Duthorianom o situácii vo Westfalle, dosť ho zarmútil osud VanCleefa. Bol to vraj architekt celého Stormwindu, zrekonštruoval ho a za prácu, ktorú odviedol mu šľachta nedala ani pár mincí a preto zjednotil všetkých robotníkov, ktorí sa podieľali na stavbe a utvoril z nich bandu zlodejov a banditov, ktorí sa mstia na celom kráľovstve. Neskôr mi povedal, že pár paladinov odišlo do kraja zvaného Duskwood bojovať proti prízrakom a lykantropii, ktorá sa tam začína rozširovať. Hneď som chcel ponúknuť svoju pomoc, ale on ma zarazil. Vraj potrebuje, aby som sa postaral o situáciu v Redridgských horách. Majú tam problémy s orkmi z klanu Blackrock a gnollmi, ktorí ich ustavične napádajú. Prijal som úlohu, ktorá mi bola daná, aj keď nechtiac, ale musím poslúchnuť rozkaz nadriadeného. Koniec koncov, je to v prospech kráľovstva. Len čo som opustil katedrálu, už na mňa mával Bjorn. Myslel som si, že sa poberie svojou cestou, ale on sa len pousmial a zvolal: „Kam si sa podel priateľu?“ Myslel som, že keď nás spojila hentá udalosť, tak by sme mali pokračovať v ceste spolu nemyslíš?“ Uznávam, bol som prekvapený, ale príjemne prekvapený. „Ak sme ešte stále priatelia, tak teda poďme, Bjorn. Musíme urobiť poriadok s istými orkmi, ktorí nechcú dať pokoj priateľom v Lakeshire.“ Bjorn sa pousmial a povedal: „Ja som vedel, že s tebou, kámo, nuda nebude.“ Pomalým krokom sme sa pobrali do dediny zvanej Lakeshire. Z historiek, ktoré mi cestou rozprával, by sa vám už krútila hlava, aj keď niektoré boli určite vymyslené, pretože vypiť také hektolitre piva a zostať nažive by sa neodvážil ani ten najväčší pijan na svete. Bjorn srší humorom, to sa musí uznať, ale dokáže byť aj veľmi neznesiteľný, hlavne čo sa týka naťahovačiek, kto je lepší a kto má pravdu. Ako som neskôr zistil je to vlastnosť skoro všetkých trpaslíkov.
<--- späť na 1. časť | | pokračovať na 3. časť --->

Naspäť do sekcie Povídky


Naposledy upravil/a Mordecay 18.02.2012 v 21:41:22.

Chcete si povídat o World of Warcraft? Připojte se na náš Discord. Rádi vás uvidíme.

Diskuze

inddy 05.02.2011 12:33

Vdaka za uznanie je radost pisat pre niekoho kto o to stoji

Mordecay 04.02.2011 21:43

Čo ťa to trápi, Enrage?

Satan 04.02.2011 21:42

Ja nevidím, že by pretŕčal. Tebe to ešte stále tak ukazuje?

Enrage 04.02.2011 21:32

velmi dobre, len ten posledny obrazok pretrca cez text, tak sa to zle cita, ale o to sa mal postarat skvor Satan alebo Mordecay, co poviete chlapci? :-) Paci sa mi to, mas 5*

Satan 04.02.2011 21:23

To je kruto dlhé.

Futy 04.02.2011 20:53

Zatím dobrý Pokračj tak dál U mě máš za 5hvezd - mám rád obzvlášť začatky expení

Pro napsání komentáře musíte být přihlášený.
Přihlásit se
nebo
Zaregistrovat nový účet