Ja...nemŕtvy

• Sir Finley Mrrgglton
• 28.12.2010
• Fan Fiction

1. KAPITOLA - Vyhnanec Felendren Na začiatok by som Vám mal povedať, kto vlastne som. Moje meno je Ziffalon Holyknight. Bývam v jednej zo štvrtí v meste Slivermoon. Z toho jasne usúdite, že som krvavý elf. V dome bývam so svojím bratom Extarom Holyknightom. Počas študovania si každý z nás našiel inú záľubu. On objavil krásu učenia svätcov a stal sa paladinom. Mňa zlákala sila tieňov a za moje povolanie som si vybral černokňažníctvo. Napriek tomu, že sme boli rozdielni spojovala nás, tak ako všetkých z nášho rodu, dobrodružná povaha. Jedného dňa sme sa rozhodli, že pôjdeme pomôcť nejakým spoluobčanom. Na Sunstrider ostrove nás zastavil jeden elf a spýtal sa či by sme pre neho niečo neurobili: „Felendren, nešťastný elf, ktorého sme vyhnali, sa ako viete usídlil vo Falthrien akadémii a my – krvaví elfovia ju chceme získať naspäť. Nemohli by ste nám pomôcť? Štedro sa Vám odmením. Ale ako dôkaz chcem, aby ste mi doniesli hlavu toho vyhnanca. Súhlasíte?“ „Jasné! Za národ krvavých elfov urobím všetko! Len si nie som istý či sa pridá aj môj brat...“ Povedal Extar. Vedel som, že keby som nesúhlasil pokazil by som si už tak dosť zničenú reputáciu. Neostalo mi nič iné, len súhlasiť. „Áno, ale chcem ako vždy ten väčší podiel.“ Obaja sa na mňa zamračili, no môj brat vedel veľmi dobre, že ja zo svojich podmienok nikdy neodstúpim. Navyše som o sedem rokov starší. Zaslúžim si väčší podiel. Ani nám to tak dlho netrvalo a došli sme k akadémii. Môj „hrdinský“ brat vošiel ako prvý. „ Ideme si po teba Felendren!“ zreval. Vtedy som myslel, že ho zabijem. „Ty cvok! Si sprostý ako ghúl! Reveš a ziapeš všade, kam prídeme! To si rovno mohol zrevať: Ja som target dummy, útočte si na mňa!“ „Neboj sa!“ odpovedal s pokojným hlasom, „Nič nám nehrozí. Mimochodom ty tu ziapeš hlasnejšie.“ „Veď ani nevieš čo....“ Zrazu sa pred nami z čista-jasna zjavil tajomný prízrak a začal vysávať manu bratovi. Odskočil som nabok a vyvolal Hukegora - Voidwalkera. Bola to dobrá voľba proti týmto netvorom, ktorí boli podobného vzhľadu a stavby tela ako on. Môj brat zatiaľ bojoval s prízrakmi. Používal proti nim exorcizmus, čo zaberalo na záhadné prízraky veľmi dobre. Hukegor bojoval s jedným tajomným prízrakom a dvoma temnými tajomnými prízrakmi. Ja som mu pomáhal tím, že som sa ich pokúšal zasiahnuť temnými lúčmi. Keď sme vyčistili dolné podlažie postupovali sme ďalej po točitých schodoch. Ani som nevedel, odkiaľ zasiahlo kúzlo prízraka môjho démona. Muselo mu to dosť ublížiť, pretože zbledol a zmenšil sa. Horšie však bolo, že ho Extar nemohol vyliečiť, pretože to bol démon, a sväté svetlo by mu len ublížilo. No a kým by som ho vyliečil ja prízraky by nás obkľúčili. Museli sme teda pokračovať ďalej. Hukegora chytil záchvat zúrivosti a pustil sa do veľkého kruhu netvorov. Extara obkľúčili asi traja a tlačili ho k rímse. Rozhodol som sa, že pomôžem už tak dosť zranenému Voidwalkerovi. Keď som sa otočil, môj brat už len stál na malom krajíčku podlahy. V tom sa mu šmykla noha a spadol. Našťastie sa zachytil rukami a ja som na seba prilákal prízraky. Nebolo to však múdre. Neviem bojovať na blízko a moja jediná zbraň proti nim nefungovala, pretože bolo nemožné spôsobiť obludám strach. Ale keby som nebojoval zabili by ma. Preto som skúsil všetko preto, aby som ich udržal dokým sa Extar nepostaví. Našťastie tu bol aj Hukegor, ktorý už porážal posledného netvora. Rýchlo mi prišiel na pomoc a hneď aj porazil jeden prízrak. Ostali už len dvaja. Na druhého zaútočil zozadu brat a zabil ho. Poslednému som uštedril smrteľnú ranu ja ohnivou vlnou. Ostalo nám už len tretie poschodie, na ktorom sídlil Vyhnanec sám. „Vezmite im srdce! Ich priatelia ich dlho oplakávať nebudú! Zabudnú na nich tak ako opustili mňa.“ Povedal Felendren. „Pokiaľ viem, sám si si vybral tento osud!“ povedal Extar. „Hlúposti... Na nich!“ Odpovedal som. „Ako si želáššššš!“ povedal môj už vyliečený otrok a pustil sa do boja s dvoma strašnými prízrakmi, ktorí boli dvakrát tak veľkí ako jeden obyčajný. Zatiaľ čo nás zamestnávali, Nešťastný elf pripravoval kúzlo. Bolo to zvláštne kúzlo, pretože na zem kreslil ornamenty modrou tekutinou. Keď sa nám podarilo konečne prejsť cez strážcov prišli sme bližšie a vtedy som to uvidel: Tie ornamenty, ktoré boli na zemi kreslil vlastnou krvou. Na jednej ruke mal škaredú hlbokú jazvu tmavomodrej farby. „Poďte bližšie!“ ticho zasyčal. „To si píš!“ povedal môj brat a blížil sa k nemu. Keď som uvidel že kresba na podlahe sa rozžiarila rýchlo som ho varoval: „Stoj! Pozor na tie ornamenty!“ zreval som. Neskoro. Zrazu doň uderil modrý lesklý svetlý lúč akoby z prášku a prešiel cez neho. Lúč sa však ťahal ďalej a zasiahol neďaleko stojaceho Hukegora a prešiel cez neho rovnako ako cez Extara. Nakoniec zasiahol aj mňa. „On nám vysáva manu!“ napadlo mi. „Hehehehehe!!!“ zasmial sa Vyhnanec a potom zakašľal. „Aj keď sa moja smrť nenávratne blíži, vezmem vás so sebou!“ „Ja ti ju urýchlim!“ povedal som a uvrhol som na neho kliatbu agónie. Bolo na ňom vidieť, že ho zvierajú muky, no on zodvihol ruky a vypustil do mňa guľu ľadu. Veľmi to bolelo , našťastie som časť z toho svojou palicou vykryl. Felendren upútal svoju pozornosť na mňa a začal po mne strieľať ohnivé strely. Lenže to bola chyba. Nevšimol si môjho brata, ktorý sa zaňho priblížil so sekerou. Extar zdvihol sekeru a... bol to Vyhnancov koniec. Vrátili sme sa teda domov a doniesli sme elfovi dôkaz o našom úspechu. „Gratulujem! O vašom úspechu poviem všetkým, ktorých poznám! Bude preslá...“ „Daj sem odmenu a prestaň kecať.“ Odvrkol som mu, pretože ma už štvali tie jeho bludy. „Ako sa to správaš?!“ Povedal brat v kŕčovitom úsmeve a strčil do mňa lakťom. „Mne to nevadí.“ povedal neznámy, „ Ja som Vám tú odmenu sľúbil, takže to dodržím.“ A podal nám meč, plášť, topánky a pár zlatých. „Nechám si topánky a pár zlatých.“ povedal brat a potom dodal: „Tu máte tú hlavu.“ „Nechajte si ju. Ja ju nepotrebujem.“ Povedal elf. „A myslíš, že ja potrebujem tekvicu nejakého blázna?“ „Necháme si ju ako trofej“ povedal brat. „Je mi jedno čo s tým urobíte. Je to vaša vec.“ Keď sme sa vrátili domov sadli sme si za stôl a začali sme sa rozprávať. Extar ležal sa sedačke pri stole a pohrával sa s hlavou. Ja som mal nohy vyložené na stole a hľadel som do stropu. „Musíme ísť niekam inam.“ Navrhol. Ten nápad sa mi pozdával a preto som začal rozmýšľať kam by sme sa vybrali. „Mohli by sme ísť do Durotaru. Pomohli by sme trollom v boji so Zalazanem.“ „Bratku, ja chcem ísť ešte ďalej!“ povedal som. „Kam presne?“ S obavou sa ma spýtal. „Ďaleko na sever! Do ďalekej krajiny Northrend!!!“ | pokračovať na 2. časť --->

---

Naspäť do sekcie Povídky


Chcete si povídat o World of Warcraft? Připojte se na náš Discord. Rádi vás uvidíme.